Keď sme pri poslednej spomienke na Vladimíra Zábrodského naďabili na jeho parťáka z najlepšej útočnej dvojice československého hokeja, sľúbili sme, že najbližšie si zaspomíname práve naňho. Na Stanislava Konopáska.
Stanislav Konopásek (18. apríl 1923 – 6. marec 2008) – malý veľký muž československého hokeja, kúzelník hokejky a puku. Od roku 1940 hráč najvyššej ligovej súťaže, kde odohral cez 130 zápasov a nastrieľal 92 gólov. Trojnásobný majster Československa. To sú tie najzákladnejšie encyklopedické údaje. Avšak Stanislav Konopásek bol PÁN hokejista, preto si zaslúži viac ako len tento neosobný výpočet.
V československej reprezentácii štartoval päťdesiatkrát a na svoje konto si pripísal ďalších 69 gólov. Zlatú medailu si odniesol z majstrovstiev sveta v rokoch 1947 a 1949, a práve v roku 1949 bol strelcom rozhodujúceho gólu v zápase s Kanadou. Zimné olympijské hry v roku 1948 mu priniesli striebornú medailu.
Napriek tomu, že patril k československej hokejovej špičke, nič nedostal zadarmo. Ani v čase najväčšej slávy si nemohol dovoliť prepych dnešnej hokejovej generácie a naplno sa venovať hokeju. Po vojne to bol nemysliteľné. Každý si musel na živobytie zarobiť.
Sľubná kariéra sa v našom spomínaní i jeho životopise zastavuje pri roku 1950. V tom roku komunistický režim nedovolil reprezentácii odletieť na svetový šampionát do Londýna. Naopak, miesto obhajoby titulu bola väčšina mužstva zatknutá. Za protištátnu činnosť (čo na tom, že bola vykonštruovaná) padali tvrdé tresty a vtedy si Stanislav Konopásek „vyslúžil“ dvanásť rokov natvrdo.
Päť dlhých rokov strávil v jáchymovských uránových baniach, ktoré prežil len vďaka humoru. Teda, ak sa to dalo takto pomenovať. Možno skôr optimistická snaha o prežitie. Amnestia mu trest zkrátila, no komunistický režim mu ešte dlho zakazoval najvyššiu súťaž.
Keď nadobro skončil s kariérou, niekoľko rokov sa venoval trénerstvu. A celkom úspešne, veď v poľskými Katovicami získal dva tituly. Jeho posledným trénerským pôsobiskom bola Sparta Praha.
Tak aj takýto bol Stanislav Konopásek. Aj keď mu život uštedril niekoľko tvrdých rán, nikdy nenariekal. Hokej ho naučil, že človek nesmie rezignovať. „Kým sa nepíska koniec, vždy je o čo sa snažiť,“ hovorieval a vedel presne, o čom hovorí. Až sám život mu vo veku 85 rokov odpískal 6. marca 2008 záver. Česť jeho pamiatke…
