Alfons Juck, najnenápadnejšia hviezda na zemeguli slovenského športu. Nech sa páči…
Alfons, kolega si Vás pamätá ako relatívne šťúpleho, no húževnatého osemstovkára. Pamätá si dobre?
Nie celkom. Áno je pravda, výška 170 cm nie je impozantná, ale behal som najmä 400 m prekážky. Bol som majster SR v doraste, osobný rekord 56.65.
Ste všeobecne známa chodiaca encyklopédia atletiky. Ako si tie všetky informácie zapamätáte?
Od malička mi ostávali výkony, mená, krajiny v pamäti. Ale teraz, keď mám 55 už cítim, že sa to zhoršuje. Dátum narodenia Carla Lewisa ale poviem aj o polnoci.
Kto je váš športový vzor a prečo?
Mal som ich viac, obdivoval som napríklad šprintéra USA Steva Williamsa, ale postupne ako som viac prenikal do sveta atletiky a väčšinu začal spoznávať osobne, hľadám vzory inde. Možno v duchovnej oblasti, medzi tými, ktorí sa obetujú pre druhých a nehľadia na svoje výhody.
Kde vidíte hranice atletiky budúcnosti, problematiku genetického dopingu a podobne?
V inováciách, modernizácii, ale pritom zachovaní základu atletiky. Mašinéria tých, čo podvádzajú je prefíkaná, v niektorých krajinách potichu podporovaná z najvyšších miest. Ako sa bude vyvíjať farmaceutický priemysel s cieľom pomáhať chorým, tak popri tom ide aj nečestné zvyšovanie výkonnosti. A samozrejme nielen v atletike. Ale ja som optimista. Vidím to pozitívne, ale bude to dlhotrvajúci očistný proces.
Čo okrem peňazí chýba slovenskej atletike?
Štadióny a odvážni organizátori a funkcionári s víziami.
Kto a kedy prekoná Boltov rekord na stovku?
Nikto a nikdy, ale nie celkom tak. Možno najbližších 20 rokov to bude platiť.
Alfonz, srdečne ďakujeme za rozhovor.
