Znova o ňom napísať pár riadkov pripomína pocit prvého rande. Všetko je nepoznané, cítite aj tie povestné motýle v bruchu, neustále si naprávate časť košele, ktorá potichu zvláda vaše kŕčovité žmolenie. Prvé lásky sú už raz také. Ich filmový obsah si chceme v hlave prehrávať, až dokým nás smrť nerozdelí…
Vracať sa k úvahám o tanci je ako krájať svoje spomienky odznova. Za iných okolností vo mne krájanie vzbudzuje nie príliš lichotivý pocit, no tento je z inej kategórie. Tej príjemnej na myšlienkový dotyk. Po odchode na výšku sme si sľúbili ostať v kontakte. Musím povedať, že tento sľub sa mi podarilo spolovice dodržať. Dokonca si dovolím tvrdiť, že som to zvládla lepšie, než väčšinu svojich novoročných predsavzatí.
Priama úmera sa zúžila na nepravidelné stretnutia na rôznych miestach. Tváre už nie sú tak dôverne známe ako kedysi. Ostalo to len pri workshopoch prispôsobujúcich sa môjmu časovému rozhraniu. Sladký život študenta okrem zliav na cestovné zahŕňa aj: rozvrh natiahnutý na celý týždeň, zároveň plný nezmyselných dvojhodinových páuz, ktoré využijete na presúvanie sa mestom, seminárky, bakalárky, dvanástky za notebookom a víťazoslávne padnutia do postele. „Hodinovka“ pred zrkadlom so slúchadlami v ušiach sa už nekoná na žiadanie. Aj zaspávanie je podobné dospeláckemu svetu. Pomedzi rátanie ovečiek sa stihnú vtesnať všetky negatívne dojmy z dňa, stres si na vás bez opýtania zloží nahromadené vrece. Telo potrebuje oddych, hlava ale stále nemá dosť.
„Zuzana, tu nie. Nemôžeš si vziať slúchadlá a vyjsť na chodbu v domnienke, že nezobudíš spolubývajúce. Tiché cupitanie po špičkách nebolo nikdy tvojou výsadou a okrem toho – ako budeš vysvetľovať svoj polnočný tanečný freestyle dievčatám, ktoré potrebujú na toaletu? Všetci normálni ľudia (alebo zničení študenti) už predsa spia. Počuť len dozvuky z chodbovice na nižšom poschodí.“ Vír myšlienok preruší pripomienka, že na klbko nahromadeného stresu a nervov nezaberajú ani nové farmaceutické vychytávky, ba ani storočné stálice. V tom najzakríknutejšom miestečku duše presne viem, čo potrebujem..
Dva tréningy dĺžky deväťdesiat minút v pravidelnom opakovaní s tými „diagnózami“, ktoré tu boli s tebou na tanečnej sále celé tie mesiace.
Fyzická bolesť, zničené kĺby, opuchnuté zápästia sú akousi nevyhnutnosťou stojacou bok po boku radosti, ktorú šport prináša. No ja sa obávam bolesti s nehmatateľným základom. Tá „štípe“ omnoho viac…
