Po príchode na pobrežie Chorvátska vás ihneď omámi chutný slaný závan z mora. Dnes to ale okrem neho bola aj futbalová atmosféra, ktorá tu na nás číhala z každého rohu.
Vlajky v každom okne, šály po uliciach, náhodný mäsiar porcujúci panenku v národnom drese a fanúšikovia kde sa len pozriete. Krása. Tu som vo svojom živle. Nemohol som teda inak a popri prechádzke po nádhernom pobreží som si svoj kockovaný dres (s číslom 10) kúpil aj ja. Večer sme totiž mali rezervovaný stôl v neďalekom lokále s dostatočnou uhlopriečkou. Ved viete ako to myslím.
Veliko točeno a pržene lignje len dotvorili už aj tak dokonalú atmosféru. Ruský gól (podľa mňa aj tak úplne náhodný) nás síce všetkých poriadne schladil, no následné vyrovnanie prinavrátilo šance na postup do semifinále. Každá jedna šanca bola sprevádzaná mohutným povzbudzovaním a miestami som sa cítil ako ja štadióne v Rusku. Balkánska krv sa proste nezaprie.
V predĺžení pozdvihol eufóriu Vida a miestni Chorváti sa už plánovali prekrstiť na Domagoja. Rus sa však nevzdal boja (rým, heh), a tak sme sa razom ocitli v rozstrele.
Modrić v nočnej more pretlačil loptu za bránkovú čiaru a Rakitić sa opäť ukázal ako muž s oceľovými nervami. Červeno-biela vlna emócií a radosti sa tak ihneď začala valiť pozdĺž pobrežia. Lode trúbili, ľudia kričali. Myslím, že oslavy budú pokračovať až do rána bieleho.
Osobne sa už neviem dočkať, ako takto na vlastnej koži zažijem aj semifinále proti Anglicku. A veruže to pre mňa bude stret záujmov, komu fandiť. Uchty…
