Nohy na pedále, poriadne sa odraziť, šliapnuť na to – a ideme! Bicyklová sezóna je konečne tu!
Bicyklovať som sa naučila 19. mája 1995. Bola nedeľa a navzdory zvykom sme nešli na klasickú návštevu k babke. Vonku bolo krásne, tak som vytlačila z chodby svoj červený kostitras a vyšla na ulicu. Už som nebola najmenšia, vlastne na mňa šla puberta. Neskorý začiatok mojej cyklistickej „kariéry“ mal viac príčin. Ekonomickú, a to chýbajúci bicykel, a ešte rodinnú, a to chýbajúci športový vzor. Mamku som na bicykli nikdy nevidela a tatko sa spakoval skôr, ako som sa vôbec naučila chodiť. Nakoniec som našla jedného „hrdinu“ zo susedného vchodu, kamaráta z prvej triedy, ktorý za mnou behal celé popoludnie a asistoval mi pri prvých kilometroch (a pádoch).
Domov som prišla s 50-timi modrinami. Doslova. Bicykel a ten kamarát mali na mňa deštrukčný vplyv. Keby som sa nevrátila aj s bicyklom, mamka by sa určite strachovala, že ma niekto zbil. Modriny sa po čase zahojili (osvedčila sa hláška, že „to sa zahojí, kým sa vydáš“), pribudlo aj pár nových (aj tie sa zahojili, kým som sa vydala).
No ak mám byť úprimná… ten bicykel ma zas až tak nenadchol. Pravda je, že som sa vďaka nemu mohla dostať, kam som chcela, oveľa rýchlejšie – za predpokladu, že som si za jazdy nevyrobila cestný lišaj. No rozhodne som sa nemohla porovnávať s kamarátmi a pretekať. Môj bicykel mal len jeden prevod, navyše bol príšerne ťažký (a, úprimne, ani moje kvadricepsy neboli práve v najlepšom stave). Čoskoro som sa zoznámila s ďalším dievčaťom, čo nemalo bicykel a celkom ochotne som sa s ňou naháňala. Bolo z toho menej modrín.
Čas od času som predsa vysadla na bicykel. Vždy som však mala pred ním veľký rešpekt. Neviem, či som len taká precitlivená, no… mám problém udržať rovnováhu. Myslím, že za to môže moja kinetóza – taká úplne trápna diagnóza, vďaka ktorej sa po dvoch kotrmelcoch tackám ako po sedmičke vodky a v aute môžem sedieť tak akurát za volantom, inak mám po pár minútach v žalúdku hotovú vzburu. Aj manžel sa zo mňa smeje, že som akási „čaptavá,“ no vlastne má pravdu. Ja to na bicykli proste neviem.
Aj by som sa chcela naučiť. Zdá sa, že moje deti nezdedili môj problém. Dcérka už brázdi ulice na bicykli s pomocnými kolieskami, jej malý braček sa učí pedálovať na trojkolke. O rôčik či dva by sme sa mohli vydať na spoločný cyklovýlet. Teda… sú tu dva problémy. Stále mám kinetózu. A stále nemám bicykel. Ten môj nešťastník, na ktorom som jazdila ako dieťa, má už dávno iného majiteľa. Mamku po pár rokoch prestalo baviť utierať na ňom prach a posunula ho ďalej.
Naposledy som sa bicyklovala v lete 2007. Môj vtedajší priateľ ma brával na malé výlety. Raz som si vyrobila kvalitný cestný lišaj na ruke, no neodradilo ma to, snažila som sa ďalej. Cyklopotulky skončili v štýle „koniec lásky, fotku vráť.“ V mojom prípade som vrátila bicykel. No kto vie, s pomocnými kolieskami by som to možno zvládla aj teraz!
