Keď sa povie šalát, väčšina ľudí si automaticky predstaví niečo odporne zdravé. A zelené. Samozrejme. Alebo…?
Nie je šalát ako šalát. Na tom sa snáď zhodneme. Keď som bola malá, automaticky som považovala „šaláty“ za súčasť zdravej stravy. A celkom ma prekvapovalo, keď som v literatúre o zdravej strave objavila informáciu, že množstvo šalátov – najmä komerčných „fastfoodových“ je vlastne presným opakom toho, čo by sme do seba mali pchať, keď túžime po dobrom zdraví a štíhlej línii. Ich spoločným menovateľom bol hriech menom majonéza.
Ten, kto vymyslel majonézu, by mal dostať Nobelovu cenu za mier, pretože priniesol západnej civilizácii univerzálny symbol hojnosti, pokoja a dobrého jedla. A desať rokov basy za to, ako jeho maškrta prispela k celosvetovej epidémii obezity. Všetci ju milujeme. A všetci vieme, že nie je obzvlášť zdravá. Veď je to len obyčajný rastlinný olej zmiešaný s vaječnými žĺtkami. No a samozrejme, nejaká tá soľ a korenie. Kvalitných 600 kcal v sto gramoch (no dobre, plus mínus, no zväčša skôr plus ako mínus).
Majonéza je základom pre množstvo šalátových dressingov – a práve to z nej robí hriešnika číslo jeden. Áno, rastlinné oleje obsahujú aj nejaké tie mastné kyseliny (teda, ak ste fanúšikmi rastlinných olejov) a vaječné žĺtka tiež nie sú na zahodenie, ale… ALE jedlo, ktorého podstatou je čistý tuk, by nemalo byť práve základom zdravej stravy, a to ani vtedy, keď ste na Keto diéte.
V našich zemepisných šírkach sa „šaláty“ s majonézou stali národnou vášňou. Pamätám sa, keď som ako školáčka chodievala na výlety do Prešova (najbližšie veľkomesto), nikdy som neobišla „šalátový bar“ – kútik rýchleho občerstvenia v tamojšom obchodnom dome (a áno, súčasťou tradície bolo aj vozenie sa na eskalátore v tom istom obchodnom dome). Ponuka bola pestrá: parížsky šalát (môj obľúbený), vlašský šalát, treska, rybací šalát, zemiakový šalát…
Tak, ako majú Američania hamburgery, Angličania rybu s hranolkami a Nemci klobásky, my máme majonézové šaláty. A hoci sa k nám rozšírili aj mnohé iné (ne)zdravé pochúťky, na šaláty sme nezanevreli. Jedna potravinárska firma dokonca pred pár rokmi vyhlásila tresku v majonéze za naše národné jedlo (a buďme úprimní, bryndzové halušky sa do národného jedálnička dostali „len“ asi pred päťsto rokmi, máme aj tradičnejšie pokrmy!).
Vianoce a slávnostné menu sa nám tradične spája so zemiakovým šalátom (poznám ľudí, čo ho rovno volajú majonézový). Ten je známy aj v iných krajinách sveta, no… nie rovnaký ako u nás. Pred viac než dekádou som ochutnala balený zemiakový šalát v USA. Bola som veľmi prekvapená, že v ňom okrem zemiakov bolo iba trocha cibule a hora majonézy. A chutil sladkasto (a bol dobrý, najmä dobrý na priberanie!).
Nie, nechcem vás teraz odhovárať od príprav vašej obľúbenej maškrty. Pokiaľ si ten zemiakový šalát doprajete len naozaj výnimočne, určite to nebude katastrofa. Akurát nezabudnite na dostatočné množstvo zeleniny (pokojne jej môže byť viac než zemiakov). No a majonéza… tá sa dá trocha „popančovať“ s bielym jogurtom. Na trhu existujú aj šalátové dressingy „bez majonézy,“ no dávajte si pozor: nemusia byť o nič zdravšie. Bez majonézy môže znamenať len toľko, že tam namiesto vaječného žĺtka je len viac oleja.
