Turistické denníky: Zborovský hrad po prvýkrát

Každý kto ma pozná ten už dobre vie… a ten kto ma nepozná, som Timo. Vitajte pri nových turistických zážitkoch, takmer plne uvoľnený kolektív.

Vec sa má takto – čím viac chodím na turistiku, tým menej chcem chodiť na turistiku. Najnovšie v sobotu (celý deň som žil v tom, že je nedeľa) som sa dal nahovoriť na hradnô dobýjanie. Na zrúcanine hradu, ktorému sa okrem Makovice hovorí aj Zborovský, pobývali v období 14. – 17.storočia všetky možné modrokrvné polomaďarské famílie s povinnými cs zs yi v priezvisku. Po krátkej edukačnej vsuvke sa prenášame priamo na dajme tomu parkovisko, ktoré je začiatkom žltej trasy z Dlhej Lúky. 

Dobre dobre, hore niečo nad 35 minút pohodlným tempom, žiadna panika. Kvízová otázka za štyri rúška, čo uvidíte ako prvé, keď prídete k slovenskému hradu? Presne tak, poľský kontajner a pokladničku na korunky. Pri spomienke na fritky z Krynice prispejem na obnovu hradu, za ktorú si o dva roky dachto nanápadne postaví dom (dva muche jednou ranou) a vstupujem do nádvoria. Hrady mali pre mňa osobitú hodnotu a energiu, lebo sa na nich dialo mnoho zaujímavých vecí a vy stojíte len v ruine toho celého, vlastne niečo ako pobyt s Prešove. 

Cestou dole míňam menej až vôbec známe tváre, zborovských čavales či ľudí, ktorých rúška si ostali doma robiť quarantine party. Dobre bolo, alebo v mojom slangu: pre zadudraného neturistu taká akurát fajná prechádzočka. Vo vozidle ešte čeknem odchodené štatistiky, poďakujem kolenám za spoluprácu a s dobrým pocitom si poviem, že zas až niekedy nabudúce. A pre všetkých, ktorým tieto riadky prišli ako vynález teplej vody či nosenie dreva do lesa, nesúhlasím vôbec – u nás sa nosí drevo výhradne len z lesa.