Po splnení si všetkých veľkonočno-pondelkových povinností, rozumej špilka v nose s výslužkou v podobe negatívneho výsledku, nás slnečné lúče vylákali von do prírody. Voľba tentokrát padla na dedinku Obišovce a jej neďaleký hrad.
Asi polhodinka prechádzky cez lúku v pokojnom tempe, vzdialenosťou kilometer a pol s prevýšením necelých 100 metrov. Ideálny spôsob na pretrávenie veľkonočných šuniek, klobás a syrkov, ktorých bolo v poslených dňoch hojne asi na každom stole. A sme v cieli našej cesty. Nachádza sa tu hrad Obišovce, lepšie povedané jeho zrúcaniny. Ide o pozostatky uhorskej pevnosti postavenej v 13. storočí na mieste starého slovanského hradiska (to na tomto mieste stálo niekedy v 2. – 3. storočí). Do dnešnej doby sa tu zachovala pôvodná prístupová cesta (aj keď už zarastená stromami), hradný múr, základy strážnych miestností a tiež veže paláca a nádvorie. Pod hradom je tiež jasne rozpoznateľný vonkajší val aj s vnútornou priekopou, ktorá je už teraz síce o niečo viac plytká, no aj tak to stačilo na to, aby sa stala naším útočiskom pred mohutným vetrom. Ten nám dnes (a najmä hore na hrade) nedal takmer vôbec vydýchnuť.
Hradná priekopa nám však poskytla dostatočné závetrie, a tak sme si v nej po prejdení celého hradu urobili pohodlie na menšie posedenie, vybalenie veľkonočnej hostiny z ruksakov a vychutnanie si šun… sviatočnej atmosféry. Ešte zopár fotiek, rýchly videocall do Prahy s malou #A, vychutnanie si prírody okolo nás a môžeme ísť späť.
Chvíle ako tieto vám dokonale dobijú baterky do ďalších pracovných dní. Bol to skutočne nádherný deň, ktorý nám opäť ukázal, aké zaujímavé miesta v našom okolí máme. Ak by som mal na celej tejto situácii okolo nás nájsť nejaké pozitívum, bolo by to určite to, že nás kovid naučil vážiť si prírodu v našom blízkom okolí. Teda aspoň väčšinu z nás. Okrem tých, ktorí si veselo cestujú na Zanzibar…
