Čo fascinuje na slovenskom hokeji v Rige najviac, je pokoj. Od Ramseyho, Pardavého a Handzuša v kravatách za mantinelom až po „nejakého“ Buca, o ktorom pol krajiny ešte nedávno nič nevedelo.
Keď si spomeniem na koučovanie Vinca Lukáča s Golonkom v 90tych rokoch a ich neraz krčožilové vulgarizmy adresované arbitrom, je to ako prepnúť z lacnej Fast and Furious na dokonalú shakespearovskú drámu. Trojka Lantoši, Hrivík, Cehla núka pohľad pre najväčšieho hokejového fajnšmekra, posledne menovaného Dán odzadu poloukrižuje na mantinel a Slovák pri tepe nižšom ako vy v gauči len vyčítavo kukne na rozhodcu. Pokoj. Rozvaha. Disciplína. Viem, čo chcem, čo hrám, o čo mi ide. Som tu pre tím. Radosť sledovať „malého“ Jágra Slafkovského, Studeniča, Kelemena, či Kňažka. Ak ste mali pri hymne po Dánsku mokré oko, vitajte v klube.
Tento tím aj pri tej najhoršej konštelácii v nadchádzajúcich súbojoch so Švédskom a Českom môže prísť spokojne domov. Lebo ak do svojej práce vložíš srdce, nemôžeš nikoho sklamať.
