HC Košice – Slovan Bratislava (4:2), Post coitum

V Steel aréne na slovenské pomery včera dobrý hokej, Košice síce nevedia buly, ale majú srdce, nevedia presilovky, ale majú Rogoňa. A rovnako ako Slovan, nemali Haščáka. Ale o inom som chcel.

Počas zápasu i po ňom sa nedalo nepočuť ono známe „eškáslovan…“ a nepomyslieť na to, prečo úplne zbytočnú zášť a hanebne ventilovanú nenávisť oligofrenici v hľadisku nenechajú (aspoň na Veľkú noc?) konečne bokom. Dá sa vôbec podobnej mase nezvládajúcej vlastné ego čeliť? Reval by som unesený „nespravodlivosťou“ vynesenou rozhodcami oplzlosti aj ja? Dá sa masový verbálny vulgarizmus vôbec trestať, aby netrpeli v hľadisku a pri telke aj ozajstní fans? Možno aj tí s deťmi, ktoré to počujú a pýtajú sa „Oci, čo je „sku*vený“?“ Čo asi povie taký Chovan synkovi, ktorého po dramatickom dueli nosil vytešený v náručí, keď vyrastie…

Chodíme na športové zápolenia za vzrušením a pre radosť z hry, alebo dourážať a ponížiť svojho rivala?

A len si prosím nehovorme, že to k športu predsa patrí.

Veselú šibačku, priatelia.