Fero pred týždňom v krčme vravel, že Košice rozbijú „Mihaľofce“ 4:0 – a bez gólmana. Zdá sa však, že borec kopol priveľa poldecákov po piatich povinných šarišoch. V rozbehnutej sérii totiž hráme „znova ako doma“ a pekne od nuly.
Pár detailov z mojej strany, ktoré síce aj tak nikoho nezaujímajú, ale prečo nie, keď už je ten zelený štvrtok biely.
Vadim Pereskokov. Rodák z Kazachstanu s kerkou na krku /a predpokladám aj inde/ je za mňa individuálne top star semifinálovej edície. Cit pre puk, chladná suverenita s palicou i bez nej, technika hodná týpka, ktorý za Vladivostok, Novgorod, Moskvu či Chabarovsk neobúval korčule len tak omylom. Jeho nájazd a spôsob ako v milisekunde oklamal Janusa ostane ozdobou série.
Patriks Zabusovs. Ako prišla admiralita Michaloviec k 21-ročnému útočníkovi netuším, každopádne zaostri na rodáka z Rigy s číslom 97. Silová elegancia, prehľad v hre, borec do každej hokejovej puzzle.
Stano Škorvánek. Ak si podrží gólman od Šíravy súčasný glow, môže senzačne poslať do finále outsidera. Začína sa totiž hrať ani nie o finále, ako skôr o silnejšie nervy.
Som inak dosť prekvapený, ako na michalovskom ľade odišli na slovenské pomery hviezdni Chovan či Bartánus, nateraz výrazným sklamaním série sú jednoznačne presilovky na oboch stranách /skús občas prepnúť na Třinec – Pardubice/ a taktiež niekdajší bombéri Puliš a Lamper. Aj napriek výstavnému vinklu druhomenovaného.
V Košiciach na veľkom ľade nedávam dosť zdecimovaným Michalovciam nárok, taktiež pravdepodobnosť, že by „oceľový“ favorit série prehral trikrát za sebou hraničí s absurdom. Ako sa poopravil aj náš Fero v krčme, nech to vyhrá lepší a najlepšie výsledkom 4:3. Zdá sa, že mu ten prechod na Radler celkom prospel.
Hokej na východe, dotoho!
