Bardejovský slnkazub aj s jeho zlatistou dentálnou niťou strieda v Rege zahmlený brudnochmur konkurujúci víťazovi klimatologickej výstavy pod Kilimandžárom, nad počasím som ale plačkal celý život, teraz už nemám čas. Hehehe.
Včerajšie nejazditeľné zmrznuté sklo jemne strieda topiaca sa škrupina tvrdá jak stolica po požiarnickom plese, odkopnem srnčie bobky teplom penetrujúce tonúcu perleť a vytešený vysekám dve krátke šmýkačky povedľa smutného vlekovraku. Presne si pamätám deň, keď tu spadlo lano. Pol metra nového snehu, ľudoprázdno a „starý“ dobrý Šoltys popod motorkársky fúz mi vraví: „Už nigda to tu nepujdze…“ Neveril som, že to bude pravda.
Včera na gymnaziálnom stretnutí po rokoch nám povedala Jitka že „mám rada svoj život“. V povianočný čas vám všetkým prajem, aby ste mali kopu dôvodov povedať to isté. Aj miliónkrát.
Doregetovkovaňa, kamaraci.
