Poznáte ten pocit, keď sa vám do tela naraz zapichne milión ihličiek? Zrejme nie, veď prečo by aj. Chcete takýto pocit zažiť? Choďte do studenej vody!
Nad otužovaním som uvažovala už dobrých pár rokov. Vždy keď začala sezóna (niekedy začiatkom jesene) som si hovorila, že tento rok sa na štedrý deň pôjdem okúpať na Zlaté piesky. Ešte sa mi to však žiaden rok nepodarilo. Možno sa to nepodarí ani tento, čo sa však podarilo, je začať! Väčšina ľudí za celý život ani nezačne, takže áno, aj toto považujem za úspech a chválim samú seba.
Veľa ľudí mi odporúčalo začínať postupne, a teda v sprche si pomaly uberať teplotu vody. Ja sa však sprchujem vo vode, ktorá takmer dosahuje bod varu (toto berme, prosím, s rezervou). Začínať vodou mierne chladnejšou, až sa dostať na pár sekúnd pod prúdom studenej vody. No a postupne tie sekundy pridávať. To však znie ako celkom dlhý proces a ja, ako už iste aj z mojich predchádzajúcich článkov, pripadne z osobnej skúsenosti viete, nepatrím medzi trpezlivých ľudí. Jednoducho najradšej by som mala všetko a hneď, a aj keď to pri skutočne veľa veciach takto nejde, otužovanie medzi ne nepatrí.
Minulú nedeľu mi kamarátka navrhla, aby sme to išli skúsiť. A najlepšie rovno na Zlaté piesky, veď keď už, tak poriadne. Asi som vtedy mala dobrú náladu, alebo zatemnenú myseľ, ihneď som však prikývla. Veď prinajhoršom vojdeme do vody po členky a vykašleme sa na to. Tak som sa preventívne už doma obliekla do plaviek, nahodila na seba župan a v takomto autfite sme sa obe vybrali (našťastie autom, nie mhd) za lepším zdravím.
Neviem, či to bola naša hrdosť, alebo ďalší traja ľudia, ktorí otužovali pár metrov od nás, do vody sme vošli až po ramená. Nebudem sa tváriť, že to bolo jednoduché a už vôbec sa nejdem tváriť, že to bolo príjemné. Ako sa však hovorí, „ve dvou se to lépe táhne“, s hurónskym smiechom sme sa vybrali v ústrety neznámemu – dvanásť stupňovej vode. Chvíľu som mala pocit, že si necítim časť nôh, že do mňa niekto neustále bodá a vraj som mala aj mierne fialové pery. Všetky tieto vedľajšie účinky však nie sú nič oproti pocitu, keď z vody vyjdete. Okrem pocitu „sklenených končatín“ (neviem ako inak by som tento pocit nazvala aby to pochopil aj čitateľ, ktorý nikdy predtým neotužoval) to bol NESKUTOČNÝ nával endorfínov. Vôbec mi na brehu nebola zima. Teda možno, že aj bola, ale pocit hrdosti, že som to dala, a že to bolo nakoniec naozaj príjemné, všetky ostatné emócie, ktoré by možno aj chceli prísť, potlačil do úzadia.
Nebudem písať o všetkých pozitívnych vplyvoch otužovania na zdravie, o tom je dostupná celá kopa odborných článkov. Nejdem ani písať, že mi to zmenilo život, pretože to naozaj ešte po dvoch skúsenostiach posúdiť neviem. Neviem vám dať ani návod, ako na to, keďže ani ja som žiaden jednotný nemala. Každému jednoducho vyhovuje niečo iné. Čo je ale veľmi dôležité je dýchanie. Je jednoduché povedať si, že je to predsa všetko len v hlave (a aj je). Je už však ťažšie tomu aj uveriť. Čo k tomu dopomohlo mne bolo dýchanie. Pomalé a pravidelné. Dlhý nádych nosom a dlhý výdych ústami. Vtedy si okrem hlavy aj telo uvedomí, že všetko je v poriadku a nie je sa čoho obávať, ani proti čomu bojovať zrýchleným dychom.
A čo moje pocity po ôsmich minútach v dvanásť stupňovej vode? Tie koniec-koncov vidíte aj na priložených fotkách. Pretože to, čo na nich vidíte, nie je hraný, ani umelý úsmev. Je to jednoducho úsmev, ktorý vyjadruje pocit šťastia. A tých pár minút v studenej vode za ten pocit naozaj stojí.
