Prečo chodíme na štadióny? Šport má spájať, nenávisť nemá na tribúnach svoje miesto

Viem, že buj, zlosť a nenávisť je tu s človečenstvom odkedy to Adam s Evou dokefali v raji, odkiaľ sa ale medzi nami aj dnes a permanentne rodia bezbrehé svorky zúrivých vlkov, to občas civilizovaný rozum neberie. Futbal, hokej, golf, Vlhová, Sagan, Handzuš, Gaborík, majster sveta, olympionik, šétko jedno, brutálny hejt neukojeného diváka nepozná kompromis a zošutruje tvoju dôstojnosť jak kedysi valec elpéčka Milli Vanilli. Na štadióne, na tiktoku, v obchode, pred kostolom, vyber si. A samozrejme, aby si to schytal, vôbec nemusíš byť iba športovec.

Ako vraví zdrvený tréner Michaloviec, Faith. Uvedomujeme si ešte, že sme ľudia? Že máme doma mamu, manželku, syna, dcéru? Že šport nie je iba úspech a sláva, že je to i bolesť, zranenie, prehra a neprespané noci? Že profi šport môže byť likvidačný, často i psychicky, nielen fyzicky? Že klub ťa predá nevieš kedy, že si tovar s meniacou sa hodnotou, že po 30-ke často nastupuješ sfačovaný, v kolenačkách a už „len“ za miestnu horskú ligu, neschopný sa svojej lásky, rozumej práce, vzdať? To všetko v lepšom prípade, spomeňme si na Demitru.

Vyznanie Faitha si hlboko vážim, odkryl citlivú dušu jednej z najtvrdších hier na zemeguli. Skúsme sa najbližšie zamyslieť, pre čo sme prišli na štadión a či sme popri slepom fandení nezabudli na to, že šport je misia, ktorá má ľudí predovšetkým tešiť a spájať. Ak to pochopíme, bude to naše najväčšie víťazstvo.