Prišiel som, videl som, odišiel som. Tak by som mohol v skratke opísať moje účinkovanie na tohtoročnom mundiali v Rusku.
Kto ma nepozná, tak som útočníkom slávneho milánskeho AC. Pred pár rokmi by som si takouto pozíciou určite zaistil miesto v základnej zostave takmer každého národného výberu na svete. Dnes je to, bohužiaľ, trochu inak. AC stojí kúsok na prd, ja som si v príprave poranil chrbát a navyše mám konkurenciu v podobe Maria Mandžukiča.
Naša povojnová chorvátska generácia sa mnohými popisuje ako generácia bojovníkov. Nečudo, vyrastali sme v ťažkých časoch juhoslovanskej občianskej vojny. Mnohí z nás sa narodili a vyrastali v rôznych kútoch Európy. Ako národ sme silní, každá športová udalosť nás spojí a ak by stál v Moskve štadión pre 5 miliónov ľudí, tak je možné, že 4,5 milióna z nich by bolo z Chorvátska.
Ale nie každý je taký bojovník. A pravdepodobne ním nie som ani ja. V otváracom zápase šampionátu som nenastúpil v základnej zostave. V priebehu zápasu mi tréner Dalič povedal, aby som sa ustrojil, že nahradím Maria Mandžukiča. V chrbte som pociťoval bolesť, a tak som odmietol nastúpiť.
Na druhý deň som sa zbalil a šiel domov. Tréner potrebuje len zdravých hráčov a ja som na turnaji skončil. Po semifinálovom zápase s Anglickom vyšlo najavo, že Ivan Rakitič odohral zápas s horúčkami. Povedal, že vo finále by nastúpil aj bez nohy. Blázon. Mňa bolel chrbát, nie to nastúpiť s horúčkami alebo chromý. Nestojí mi to za to. Veď možno budeme len majstri sveta…
