Denník lokdaunistu, časť jedenásta: Regetovka, 22. február 2021

Prvý lúč slnka deraví sivobruché regetovské nebo už kdesi v štvrtine výstupu, rozšantiac i spavú samotu, čo tu vzorne čupela v šíro-šírom lokdaune. Chlpatá inoväť hltá belobou moje kroky neraz až po kolená a ligotom perlí posledný pot na ceste do večnosti.

Mám rád tento mokrejúci sneh. Maselko, ako hvari Johny. Aj keď mi vždy pripomenie Laca K a jeho zlomenú nohu na Plejsoch pri poslednej jazde. Dole stopro zabombujem jag Ondrušek na smeči.

Dnes však cítim smútok. Strašne by som prial /najhoršiemu?/ Slovensku a svetu vôbec, aby sa konečne dostal z tejto bryndy. Na druhej strane dospievam k presvedčeniu, že ľudstvo si privodilo súčasný stav samo. Expanzívnym spôsobom života, bohorovným správaním sa k prírode, vlastnou nadutosťou, nedostatkom pokory, neúctou k bližnému. Moja sloboda. Moje právo. Môj život. Skúste mi ho vziať. Na pyšnom titaniku dupeme svoj nekompromisný rokenrol, v podpalubí však už borci čerpú vodu.

Bobo bojuje o život. Na pľúcnej ventilácii. Dostal lepší stroj. Šesťdesiat litrov za minútu. „Zabojujem koľko sa bude dať. Ak nie, odovzdám sa Bohu. Lebo som tu pre neho…“

Vyzujem Headky a spočiniem v zlatojase padajúcom z nebies. Vzduchom bzučia oťapené včielky, najskôr majú v prázdnom Maťašovom skiservise hniezdo. 

Z cencúľov padajú strieborné slzy. Čo čochvíľa uschnú. Všetky. A my vykročíme s nádejou do novej jari.