Áno, viem, všetci sme dúfali, že včera Ameriku porazíme. Áno, viem, odísť po prehre 2:6 je mrzuté. Áno, viem aj to, že máme poslednú šancu na medailu. Bronzovú.
Alebo zemiakovú.
Ale tá sa nikdy neráta.
Ale prečo vlastne?
Keď ide dôležitý zápas, všetci Slováci sa zrazu menia na expertov. Vlastne, mám pocit, že na Slovensku je najviac hokejových expertov na meter štvorcový na svete. Odrazu každý (aj taký, čo v živote nestál na korčuliach) presne vie, kto mal komu prihrať, aby bol z toho gól. Jačíme cez obrazovky na našich, mrzko im nadávame a…
…a pritom oni robia všetko, čo môžu.
Myslím, že náš problém je v tom, že neradi prehrávame. Slovensko je ako čivava. Malá, ale rada cerí zúbky a vie byť poriadne protivná. No buďme realisti: myslíte si, že čivava dokáže poraziť vlka? Alebo rovno medveďa?
Nechápte ma zle.
Už štyri roky čakám na kalendár s fotkami našich hokejistov (ideálne niekde na pláži a rozhodne bez výstroja). Fandím im, sú to bojovníci a ešte aj fešáci, treba uznať.
Ale porovnajte si podmienky a možnosti na Slovensku a inde vo svete.
Ak máte deti, ktoré sa pokúšajú dostať do profesionálneho športu, sami viete, čo to obnáša. Čas a nemalé finančné investície. Výstroj, tréningy, členské poplatky, často cesty do zahraničia, lebo na Slovensku nie sú možnosti. A keď vo výsledku nie je medaila… sklamanie. Veľké.
My sme celkovo strašne frustrovaní z tohoročných ZOH. Petra Vlhová sa vrátila po zranení a zrazu toľko hejtov, že nevyhrala (a čo ste čakali?). Ohŕňame nosy nad výkonmi Kapustíkovcov, Hagaru a ďalších, ktorí boli tiež „len“ niekde okolo dvadsiateho miesta.
A pritom zabúdame, že za sebou nechali stovky, tisíce, možno desaťtisíce športovcov z celého sveta, ktorí sa na Olympiádu ani len nekvalifikovali.
A presne tak to bude aj s hokejistami. Ak prinesú „aspoň“ bronz, čakajú ich slavobrány a veľkolepé oslavy. Ak budú „zemiakoví,“ príde ich na letisko pozrieť hŕstka fanúšikov.
Čo je vlastne zlé na zemiakoch, že ich tak haníme? Na našom území sa udomácnili v osemnástom storočí, značne zvýšili životnú úroveň a vyvolali doslova populačnú explóziu. Aj kulinársku. Bez zemiakov by sme neboli tam, kde sme.
A ani bez „zemiakovej,“ a tých zemiakových bolo v dejinách našej hokejovej reprezentácie už celkom dosť. IIHF zastrešuje 83 krajín. Naša malá, skorumpovaná krajina patrí do TOP 4. Nie zlé. Vôbec nie zlé. Chalani, máte moju poklonu. A zlomte hokejky. Fínom. 😊
