„Toto je hrazda, pánové,” aneb Príbeh jedného leta pri rieke

Pamätám, keď nás telocvikár na strednej zoradil pred horizontálnu žrď, vystrelil ukazovák pred prsy a riekol „toto je hrazda, pánové“. A ja som sa vtedy dvihol asi dvakrát. Na lyžiara, futbalistu a pravidelného korčuliara celkom hanba.

Kliky a hrazda sú dva asi najpopulárnejšie cviky s vlastnou váhou. Zatiaľ čo ale pár klikov dá a i bez tréningu aj kyprá 40ka, na hrazdu nemá obyčajný smrteľník veľmi nárok – šok dvihnúť váhu celého tela je priveľký. A hlavne, zhyby nemá veľmi kde nacvičiť.

Posledné roky si chodím zamakať k Topli. Hej, rieka, pod holým nebom tam osadili trojitú hrazdu i bradlá. Od marca do začiatku októbra 2026 som absolvoval 85 relatívne krátkych tréningov. Vždy nejaké brušáky, výskoky a hlavne – 50 a viac zhybov. Katarzia. Voľné tempo. Série po cc 4 – 10. Cieľ jasný – vychutnať prírodu, resetovať hlavu, modré nebo, urobiť čo to aj pre telo. A pocit za milión – cesta bajkom tam a späť, šum vĺn, a pokoj v raji cyklistov, bežcov, chodcov a psíkov.

Pri tých hodinách (v čistom cca 2?) strávených visiac na tyči ti záverom napadne prerátať cez gpt jouly, ktoré činnosť na nej zhruba odpálila. 85 tréningov × 50+ zhybov vypočíta takmer 4 500 zhybov. Za jar/leto to pri 82 kg činí okolo 2700 spálených kcal. Nie je veľa – samotná práca pri zhybe je krátka a činnosť výbušná. Tipujem že je to toľko, koľko by som spálil keby som sa prešiel pešo z Bardejova do Prešova.

Ako som vravel, jouly neboli moja priorita. Skôr som vďačný za krásne, hoc vriace leto. Rekord tripov k Topli na hrazdu už najskôr neprelomím, každopádne verím, že aspoň môj telocvikár by bol na mňa hrdý.

A možno som v niečom inšpiroval aj teba. Vďaka za čítanie.