V poslednej časti nášho miniseriálu sa pozrieme na to, kam to autisti môžu vo svete športu naozaj dotiahnuť.
Štvrtá časť: frajeri a hrdinovia
Ľudia s telesným postihnutím majú paralympiádu. Pre tých s Downovým syndrómom sú špeciálne olympiády. Mnoho kategórií ľudí so zdravotným znevýhodnením má vlastné športové súťaže. Autisti nie. Tí sú totiž tak rozdielni, že pre niektorých sú aj para-hry príliš náročné a iní zas pokojne zvládajú zápolenie so zdravými.
Alebo si myslíte, že by z autistu nemohol byť vrcholový športovec?
O vysoko funkčných autistoch koluje (nie úplne správna) stereotypná predstava, že všetci pracujú v IT sektore a sú machri na matiku. Nie je to však pravda. Vysoko funkční autisti môžu mať rôzne záujmy, vrátane športu. Väčšina z nich totiž disponuje vlastnosťou, pre ktorú sú tak obdivovaní. Nazýva sa hyperfocus, schopnosť extrémneho sústredenia.
Vysvetlím. Autistický mozog je často extrémne racionálny. Ak nejakú úlohu vyhodnotí ako povinnosť, potom urobí všetko pre to, aby ju splnil. Nabiflí sa teóriu. Kompletne. Ak je potrebné prečítať osem kníh za víkend, urobí to. Nepôjde spať, zabudne sa najesť. A dokáže to. Je disciplinovaný. Nevyhovára sa. Splnenie úlohy je najvyššia priorita.
Ak si teda autista racionálne určí šport ako svoju prioritu, pôjde za ňou. Chce sa stať kulturistom? Stane sa ním. Bude makať. Spolupráca s autistom však nie je vôbec jednoduchá, nech je akokoľvek odhodlaný. Aj tí najviac funkční autisti majú svoje „muchy“, potrebujú čas na svoje stimy a sú, jemne povedané, čudní a občas neznesiteľní.
To však neznamená, že nemôžu byť úspešní. Ak si trochu pogooglite, nájdete hneď niekoľko profesionálnych športovcov, ktorí sa netaja svojou diagnózou. Možno to mali v živote náročnejšie, ale dokázali to. Sú to frajeri. Bez debaty.
Tých skutočných hrdinov však nájdeme na opačnom konci spektra. Väčšina zdravých detí zvládne odrážadlo, trojkolku, kolobežku i bicykel skôr, ako začnú chodiť do školy. Pre ich rovesníkov s ťažkými formami autizmu sú aj tieto nevinné kratochvíle na hranici ich možností. A nie preto, že by sa nesnažili. Nedokážu to.
Rodičia, terapeuti a učitelia trávia s nimi dlhé roky nácvikom tých najjednoduchších pohybov. Skoordinovať nohy pri pedálovaní. Udržať rovnováhu aspoň na pár sekúnd. Sústrediť sa na cieľ. Nespadnúť. Každý deň sa pýtajú sami seba, či to vôbec má zmysel. Nevládzu. Dni, mesiace a roky plynú, no žiaden pokrok. Žiaden. A dieťa rastie a šanca, že sa to vôbec niekedy naučí stále klesá…
Nedokážete si predstaviť tú mizériu.
Až vám priateľka pošle video, na ktorom sa jej nízko funkčný neverbálny teenager preháňa po ulici na dospeláckej trojkolke, kúpte šampus a bežte to s ňou osláviť. Vážne. Z toho chlapca nikdy nebude Sagan, no v rámci svojich možností práve vyhral Olympiádu.
Upozornenie: tento článok nenahrádza lekárske vyšetrenie. Ak máte podozrenie na autizmus u seba či blízkeho, kontaktujte odborníka.
