„Šťastie“ tých vyvolených

Vaša životná láska. Neskonale napĺňa, bezhranične fascinuje, masívne pohlcuje vaše srdce, pohlcuje dušu, pohlcuje myseľ… Pohlcuje úplne a do poslednej bunkokvarky vášho bytia. Prináša sebarealizáciu, radosť, uspokojenie. Ani len v tých najkreatívnejších predstavách si akosi neviete predstaviť váš život bez nej… Áno, reč je o práci. Ak vám prináša navyše i takmer doživotné materiálne zabezpečenie, a na chodník ulice vystupujete z nablýskaného Astonu Martin, v šiltovke a Raybanoch, aby vás fyzicky a hlavne mentálne neugniavil hladný dav plebsu, mnohí okolo nás to nazvú prosto a zvyčajne jedným slovom. Šťastie…

Nuž, ona vaša láska má ale, možno aj spolu so zopár ďalšími, jeden nie zanedbateľný, a pre každý podobný vzťah typický, háčik. Prináša bolesť. Prináša riziko. Prináša neistotu. S nenegovateľnou istotou kdesi hlboko v podvedomí ste povinní vedieť, že príde čas, kedy vás zraní. Zraní naozaj. Určite… Bezpochyby… Nastopercent… Zraní ľahko, vážnejšie, bolestivo, dlhodobo, akokoľvek…Šťastie?…Skúste kliknúť ÁNO alebo NIE…

Každý, kto kedy hral, či už profesionálne alebo ako amatér kolízny šport {kontaktný šport je tanec}, pripustí, že nikdy pri výbehu na pľac na nebezpečenstvo nemyslel, a ani nemyslí. Myseľ je uvoľnená, koncentrovaná a absolútne zbavená subvplyvov akokoľvek eliminujúcich športový výkon. Všetci vedia, že hrať s myšlienkou, že teraz, dnes sa môžem zraniť, je ako ísť do zápasu už napol zranený. Riziko je súčasťou hry, daň za onú slávu, radosť, bohatstvo a prepych. Málokto si ale ozaj uvedomí, aký je profifutbal, a šport vôbec, likvidačný, často i psychicky, nielen fyzicky. Klub ťa predá nevieš kedy, si tovar s meniacou sa hodnotou, po 30-ke často nastupuješ sfačovaný, v kolenačkách a už „len“ za miestnu horskú ligu, neschopný sa svojej lásky vzdať. V špitáli poznáš personál i polovicu jeho oddelení, vieš, ktorý „painkiller“ ti zaberá najlepšie a kedy ho máš zapiť. To všetko v lepšom prípade {spomeňte si na Paľa}… Drogba, Rooney, Owen, Gerrard, Hargreaves, Bale, ale aj Gáborík, Jágr, Forsberg a … všetci ostatní. Spýtajte sa. Obeta v ich živote za to, čo robia a robili, je ale dobrovoľná, nik z nich sa neľutuje a ani nebude. Prídu noví, mladí, lepší, rýchlejší… Ochozy ich budú znova velebiť, noví gladiátori budú prinášať to, čo ľud od nepamäti chcel. Okrem chleba, ním milované hry.

Vážme si bojovníkov a nezáviďme luxus zaplatený každodennou drinou i dochrámaným telom v často neuveriteľne mladom veku. Sú to ozaj len tí vyvolení z vyvolených, tí, ktorým asi príroda ozaj udelila ten dar, aby mali na to… Prajme im všetko, lebo oni sú tí, čo majú šíriť radosť, ňou rozochveného ducha, vybúchané srdce a nekonečné vzrušenie, koreniace naše, často fádne životy… Šport, ako aj mnoho ďalších zamestnaní, nie je len povolanie, je to misia… A misia znamená, že sme tu ozaj nielen pre seba, ale hlavne pre všetkých navôkol…