Ako som odkorčuľoval MMM…

Napätie, adrenalín, pasiu, ale aj radosť a zábavu. Toto všetko skrýva Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach, ktorého som mal možnosť sa už druhýkrát zúčastniť v kategórii INLINE. Píše sa 90. ročník…

Srdce bije a korčule sa už pýtajú na pretek. V mysli mám len to, aby som v obrovskom dave, ktorý sa vyrúti, nespadol po 25 metroch. A je to tu, odštartované. Všetci sa derú dopredu, no ja viem, že začiatok na úzkej dobrej alfaltke na Hlavnej ulici je zradný. Hovorím si: „Veď ja ich dobehnem.“

Ten pocit, keď všade naokolo sú ľudia a povzbudzujú vás, je neopísateľný. Hlavne, keď niekde v dave vidíte a hlavne počujete svoj fanklub v zložení rodičia a blízki priatelia, ktorý vás ženie dopredu.

Prvých 5 kilometrov je (aspoň pre mňa) najťažších. Už sa neviem dočkať vytúženej prvej občerstvovacej stanice a nohy začínajú tuhnúť. Keď som už ale toto prekonal, začínam si „svoj“ pretek užívať. Moje 17-ročné telo sa už dostalo do optimálnej prevádzkovej teploty a začalo zaberať.Ľudia sa okolo vás mihajú a vy ani nestíhate registrovať ich tváre, stále len počujete tleskot a hlasité POĎ, POĎ, POĎ!.

Najväčší rivali počas preteku nie sú vaši súperi, ale pád a vietor. Ten prvý vás môže totálne vyradiť, ten druhý zase poriadne odradiť. Keď ešte vychytíte úsek do kopca s vetrom do čela, vaše stehná sa vám hore veľmi nepoďakujú.

Nakoniec, keď už som vedel, že do cieľa mi ostávajú už len niečo menej ako 2 kilometre, začínam dolovať kdesi z útrob zvyšok síl a zaradzujem vyšší rýchlostný stupeň. Zakýval som ešte do kamery, hodil posledný kuk na svoj čas a bol som za cieľovou čiarou. Krásny pocit vedieť, že som pre seba niečo urobil.

Cieľ pretekov inline bol situovaný na začiatku Hlavnej ulice v Košiciach a tak sa každý pretekár, tak ako aj ja, vyberá na svoje „víťazné kolo“ smerom na druhý koniec. Stretávam známych a neskôr aj rodičov. Fotky, objatia a všetky radostné formality som vybavil, a tak som pokračoval ďalej. V cieli pre bežcov ma čakali slečny s krásnym „gratulujeme“ na perách dávajúc mi medailu na krk – samozrejme za účasť. Tá sa v tej chvíli zdá ťažšia ako moje nohy.

Dokončiť takýto pretek má obrovský význam. Život je o malých víťazstvách a toto bolo jedno z nich.. nad sebou samým… A ten pocit má silu akoby som vyhral zlato. 

P.S.: Ľuďom, ktorí by niekedy chceli podstúpiť podobnú vytrvalostnú skúšku by som poradil len jediné – tvrdo na sebe makať a nikdy sa nepodceňovať.