Bolt, Jamajka a tí „druhí“

Krajina cukrovej trstiny, citrusov, banánov, kávy, tabaku, kakaa, bauxitu a kaktusov, zem potomkov čiernych otrokov, dovážaných tu v 17. a 18. storočí /95 % obyvateľstva tvoria černosi alebo mulati/, 234km dlhý ostrov v hurikánovom pásme Karibského mora objavený Kryštofom Kolumbom /r.1494/, dnes pýšiaci sa nízkou negramotnosťou a bohatým cestovným ruchom, ostrov, ktorý jeho pôvodní obyvatelia Taínovia pomenovali Xaymaca – „krajina dreva a vody“ /ja len dodám, že aj marihuany, ktorá tu rastie ako burina, a jej fajčenie je priam národným športom/. Reggae, Marley, Ska, Rasta… A Bolt… Usain Bolt…

Toľko z geografie a všeobecného prehľadu, svetom už roky omieľaná otázka ale znova znie – Ako dokáže krajina s 2.6 mil obyvateľstvom tak neuveriteľne a dlhodobo kraľovať svetovému šprintu, prečo je Jamajka rajom biologickej rýchlosti Homo Sapiens, a nielen z pohľadu rozlohy, či onoho počtu obyvateľov, zároveň i akýmsi šprintérskym Sionom našej zemegule ? /Len pre zaujímavosť, USA mala v Londýne viac ako 500 športovcov,  Jamajka okolo 50/.

V r.1936 víťazí na olympiáde v Berlíne v najkratšom hladkom šprinte Jesse Owens, a odvtedy zaznamenáva svet atletiky v tejto disciplíne jediné – všeobecnú, a takmer výlučnú dominanciu čiernej rasy. 25 posledných držiteľov svetového rekordu v šprinte na 100m je čiernych, a i údaje z r.2007 sú pre bieleho nekompromisne v jeho neprospech : 494 z 500 najlepších časov zabehnutých v šprinte na tejto vzdialenosti bolo zaznamenaných atlétmi s pôvodom zo západu Afriky.

Ešte pred pár rokmi bola diskusia novinárov, športových odborníkov, či vedcov na citlivú tému „prečo čierni“ celkom slušne tabuizovaná, bezpochyby ovplyvnená predovšetkým istou obavou z možného obvinenia z rasizmu, jedným z pionierov lomivších novodobé „čierne ľady“ je ale pravdepodobne francúzsky novinár Jean-Philippe Leclaire, bývalý šéfredaktor športového L´Equipe. Ovplyvnený na jednej strane americkým autorom Jonom Entinem a jeho knihou „Tabu: Prečo čierni atléti dominujú v športe a prečo sa o tom bojíme hovoriť“, a zároveň  skutočnosťou, že vo Francúzsku sa objavil šprintér bielej pleti, ktorý bol ako prvý vôbec schopný zabehnúť 100m pod 10 sekúnd /volá sa Christophe Lemaitre, a ak odrátate Austrálčana Patricka Johnsona, všetci šprintéri, ktorí dodnes zabehli 100m pod 10 sekúnd, sa narodili v západnej Afrike, alebo boli potomkami otrokov z tejto oblasti/, začína Leclaire v r.2010 svoj rok a pol dlhý výskum zameraný na túto problematiku, rozpráva s vedcami, novinármi, športovcami, cestuje dokonca na Jamajku, všetko v snahe zistiť nové detaily týkajúce sa dominancie tajomnej „čiernej sily“, nakoniec /a len nedávno/ vydajúc knihu „Prečo bežia bieli pomalšie“. Na 361 stranách analyzuje súvislosti medzi športovým výkonom a krajinou pôvodu atléta, doteraz existujúce teórie – od rozdielneho typu vrodeného svalstva čiernych a bielych šprintérov, dlhšie stehenné kosti u Keňanov /východná Afrika je zas mimochodom eldorádom vytrvalostných bežcov/, zjavne tenšiu kožu, či ľahšie vnútorné orgány športovcov čiernej pleti. Dozviete sa tiež o niektorých vedcoch z USA, ktorí sú presvedčení, že úspech tkvie vo vyššie položenom ťažisku tela čierneho bežca, a že teórie o „dedičstve otrokov“ a ich potrebe uniknúť z biedy sú dnes už skôr z ríše tých kontroverzných.

Koniec vskutku plodného Francúzovho výskumu však prináša preňho /?/ úspech, a takmer nulové pochyby zároveň – dominancia čiernej rasy v rýchlostných behoch tkvie predovšetkým v kombinácii 2 základných faktorov – správnych génov a tvrdej práce. Na drinu sa bude pýtať len ten, kto u babky na dvore neštiepal suché drevo z buka, ten správny gén sa ale volá ACTN3, dnes zvaný aj „sprint gene“.

ACTN3 objavili austrálski vedci v r. 2003, a ver potešme sa, všetci ho v našom organizme skrývame hneď v dvoch formách. Prvou je tá označovaná ako RR,  napomáhajúca rýchlosti, tou druhou zas forma RX, ktorá telu dodáva vytrvalosť. Od samotného objavu ACTN3 dokazuje následný masívny výskum v danej oblasti jednoznačné –  prítomnosť RR formy génu ACTN3 poskytuje jeho vlastníkovi, súc pod určitým fyzickým stresom, obrovskú výbušnú silu jeho svalstva, toť jednoznačnú predispozíciu šprintéra, ak je ale, na druhej strane, vaša forma ACTN3 slabá, v svete šprintu sú vaše šance podobné tým, čo asi tak má tá vaša babka s pred ňou rozsypaným bukom. Uhádnuť, že kde, prípadne v ktorej časti Afriky podľa výskumu daný gén dominuje, bude pre vás akiste jasnou tutovkou s kurzom 1.01 /Matthew Syed ale oponuje, a v svojej knihe „Bounce : The Myth of Talent and the Power of Practice“ sa pýta, prečo potom západoafrické krajiny ako Pobrežie Slonoviny, Kongo, či Angola NIKDY nevychovali olympijského šprintérskeho šampióna – „Len to, že niektorí ľudia čiernej pleti sú v niečom dobrí ešte neznamená, že v tom niečom budú dobrí čierni všetci“…Nuž, vyberte si, priatelia, dnes ale každopádne Leclaire tvrdí, že Lemaitre vlastní presne tie isté genetické kombinácie, ktoré nájdete u väčšiny atlétov zo západnej Afriky, prezentujúc tak onú známu výnimku potvrdzujúcu pravidlo/.

A Jamajka ? Malá, nebohatá krajina s povesťou tak trocha pohodlného národa, zďaleka nie averzného k viere v mystiku, už tradične konzumujúceho korytnačiu, či kohútiu polievku, versus jeho morálka veliaca ku každodennej  tvrdej práci, krajina posadnutá rýchlym behom, kde každé dieťa chce byť Asafa Powellom, dnes Boltom, a kde šprint na 100m už odmala nenazve nikto inak ako „bill“ /slovo odvodené od 100-dolárovky, jasne tak odzrkadľujúce, PREČO sa tu ozaj rýchlo bežať oplatí/, zem presvedčivo a doslova budujúca kult úspechu. Jamajská mlaď sa odmala cielene učí zvládať stres, týždenne sa zorganizuje na tomto 3. najväčšom ostrove Karibiku okolo 300 /!!/ školských atletických mítingov, na ktorých sa odbehne až tisícka 100m-vých šprintov, pričom známe „Champs“ majú takú popularitu, že keď dôjdu do svojho finále, tí najlepší mládežníci bežia pred tribúnami, hemžiacimi sa okrem zahraničných médií aj 30 000-mi, v amoku revúcimi divákmi. Už tréneri školákov zarábajú nemalé peniaze /Boltov kouč Glen Mills trénuje mládež dodnes/, a keď tomu tak náhodou nebolo, domáci šprintéri, akými boli napr. Donovan Bailey (Kanada), Sanya Richards (USA), Linford Christie (GB), či Ben Johnson (Kanada) jednoducho opustili krajinu…Že „uff“ ?

A čo na záver, a aby ste ma náhodou zle nepochopili:)? Ak teda, a náhodou, vlastníte ten „správny“ ACTN3, určite to ešte neznamená, že v Riu len tak a za nič urobíte Usaina Bolta. To za prvé. A že bez tvrdej driny nepoštiepete ani ono ešte stále /karramba!/ neurobené babkine drevo v odstrašujúcej megakôpke na kurom dvore, to by možno a zároveň mohlo konečne začínať byť o „kusa“ jasnejšie i u nás, na dvakrát väčšom „stagnujúcom“ Slovensku…