Časť druhá – Cesta do podhoria Himalájí
Ráno nás prekvapí trochu iný budíček, ten z telefónu. Vonku je ešte tma, tuhé smogové šero. Pri odchode bukujeme na recepcii nocľah po príchode z hôr, lúčime sa a nasadáme do taxíka, v ktorom sa začíname tlačiť ešte pred nasadnutím. Cestou na „stanicu“ stretávame skupinky detí, oblečených v rovnošatách, smerujúcich do školy. Je nedeľa.
Počas jazdy sme si nemohli nevšimnúť šerpovo opakované vyvolávanie, neúspešné dovolanie sa nosičovi trvalo celú tú dobu spoznávania rázovitej nepálskej kultúry.
Sme na mieste, hľadáme stanicu, no na veľkej rozľahlej ulici vidíme mikrobusy, ležiace kravy, slnkom umocnený opar, ako aj domácich, ktorí zrejme začínali boj s každodennou rutinou, rutinou prežitia. To je stanica, odkiaľ odchádzali dopravné prostriedky do celého Nepálu. Autobusová doprava je tam číslo jeden, železnice, na rozdiel od Indie, majú sotva 200 km koľajníc.
Nespokojný šerpa opäť dusí svoj telefón, nosič zaspal, alebo nie je. No po čase sa dozvedáme, že nedostal povolenie, a tak nasleduje sled telefonátov a honba za náhradou.
Čas čakaním na nepálskej stanici si krátime každý po svojom. Paľo s Ľubom neodmietnu od domorodkyne masala tea, ja sa radšej obzriem po kvalitnom toaletnom papieri, ak by som ho v Himalájach nepozháňal, no a Pembu (náš sprievodca) pre zmenu nie je vidieť.
Keď sa k nám už konečne valí malý mikrobus s chlapčiskom zaseknutým a mávajúcim vo dverách, tak si len vydýchneme, že nás nevezie starý stroj značky Eichler, prípadne TATA. Na strechu hádžeme batohy, no po chvíli na strechu ženieme aj Ľuba, aby sme si boli istí, že tam budú aj po príchode do podhoria Himalájí.
Chvíľku si ešte postojíme a tak nasadáme s domnienkou, že máme najlepšie miesta. Poloplný stroj sa rozbehuje, Pemba si sadá k šoférovi, závozník, chlapčisko v dverách, vykrikuje po Káthmandu, kam máme namierené a naháňa zákazníkov. Pomaly sa zapĺňa a priamoúmerne sa nám znižuje náš vysnívaný komfort. Naberáme smer Besisahar.
Po krátkej obhliadke Káthmandu vychádzame z údolia cez kopce, no keď dosahujem ich vrchol, naše pohľady sa stretajú čoraz častejšie. Pocit bezmocnosti pri pohľade do hlbokých dolín lemujúcich cestu je na nezaplatenie. Životom určite. O chvíľu si vravím, po tej ceste by som sa bál ísť aj pešo, preto odvraciam pohľad a sledujem šoféra, či to má vôbec pod kontrolou. Má.
A tak s napätím a radosťou sledujeme okolie, ľudí, život, a v spätnom zrkadle aj šoféra, ktorého mimika nám veľa prezrádza, a síce: „Klídek, jede to jako po másle.“
Prvý náš „pitstop“ je akási plechová búda, v ktorej to rozvoniava nepálskym korením, a stoly praskajú pod tlakom rôznych jedál. Ja volím ryžu a pikantnú zeleninu, Ľubo si pýta k tomu ako „jednohubky“ údené rybky. Za 20 minút sme najedení a poslušne čakáme pred busom.
Pri cúvaní na hlavnú cestu sme si všimli ešte jeden fakt. Závozník slúži ako cúvací senzor. Udieraním rukou o zadnú časť voza dáva signál, že cesta je voľná, no pri zintenzívnení úderov je jasné, že sa blíži prekážka.
A tak si jazdíme skrz nepálske cesty, tú asfaltovú, po ktorej sme prešli z údolia hlavného mesta, postupne strieda cesta lesná a často aj vlnovitá. Naša priemerná rýchlosť do západného regiónu Nepálu nepresahuje 30 km. Často nás pri zastávke prekonávajú predsudky typu: „Prosím, človeče, len ty nenastúp a necestuj s nami.“ A keď už nastúpi, tak sa modlíme, aby čoskoro vystúpil. Presne tí, ktorých sme sa báli, vystúpili na konečnej a neskôr sme ich stretali aj v Himalájach.
V troch štvrtinách dĺžky našej cesty sme si prepočítali pasažierov v buse, boli tam len štyria navyše, čo bol ešte podľa našich odhadov luxus.
Luxus ale nebol, keď cestujúcej prišlo zle a potom som si uvedomil silu igelitových vreciek zasunutých v každom sedadle. Naplnený obsah, hermeticky určite neuzavretý, podala cudziemu prísediacemu pri okne, ten to bez váhania prijal a šmaril, len tak švihlo cez naše bočné okno vzadu. Hneď mi prišlo na um, ako by to bolo, keby Ľuboš, ktorý bol často v okne a točil svojou goupročkou okolie, stál tam aj v tom okamihu. 🙂
Čo sa týka cien dopravy, tak tie neboli fixné. Často vyjednávania, hádky o ceny a vydieranie bolo súčasťou partyroad. To isté platilo aj pri výbere akéhosi mýtneho a to v každej dedine. Niekde to mladý vybavil rýchlo, no boli miesta, kde sme stáli aj 20 minút, a že nie je niečo v poriadku, to sme zistili, keď šofér musel 3x vyjsť z autobusu a vyjednávať. A naťahovať sa s chlapíkmi, ktorí mali na sebe koženku, deravé rifle, šľapky a celý ten výraz dopĺňal zvráskavený, tvrdý nepálsky pohľad, nebolo jednoduché.
Cesta ubieha ako pondelňajšie dopoludnie v práci, za každým vstupom do väčšej dediny mrkneme na Pembu a pýtame sa ako malé deti: „Už sme tu?“
Avšak pocity nás prestanú klamať, keď vchádzame do typického podhorského mestečka. Úzke uličky, kopa motoriek, džípov, kamiónov, trekových agentúr, ale aj ľudí, obchodíkov, hotelov a domácich zvierat.
Po výstupe nám prvú facku dáva kinetóza a druhá facka prichádza vzápätí od sparna v kombinácii s pieskovým oparom. Nič to, čakáme na džíp, ktorý nás z hlavnej ulice vezie do hotela.
Na záver treba dodať, že túto spanilú jazdu sme prešli za úctyhodných 7 hodín (170 km), preto chladený Everest a momos k tomu sa nedal nedať. Upozornenie od Pembu, že toto bol cestovný lahôdkový predkrm, neveští nič dobre o tom dni ďalšom, o dni, nad ktorým sme už nemali síl rozdumovať.
Večer si líhame v domnienke, že si ešte pozrieme šláger premierleague… bola to len domnienka.
Autor:Peter Čegiň
Upravil: BROsport.sk
