Ligomajstrová epopeja zo včerajšej trávy na Stamford Bridge už stihla vojsť do dejín, nasýtila športovú dušu, túžbu po dráme, bojovnosti, spravodlivosti i futbalovom všetku. V dvojboji velikánov vlastne nik nevyhral, iba remizoval, postupuje však ten s väčším srdcom. A to musia priznať aj ortodoxní Bluesmani.
Futbalový tím je ako hudobná kapela, musí byť verný tomu, čo je najbližšie jeho hernému naturelu. Jose naordinoval modrým priam cynickú taktiku, výsostne defraudujúcu ich vrodený originál chápania tejto hry, aj preto bol nútený podľa jeho vlastných slov odísť, aby mohol rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo. Hrať na postupových 0:0 a nedokázať zlomiť za 90 minút súpera, ktorý má o supervojaka v šíku na poli menej, doma, a vo futbalovej superlige sveta, to je na omšové „moja vina, moja vina, moja preveľká vina“ a osobne chápem včerajšiu londýnsku drámu ako najväčší neúspech v Portugalcovej kariére vôbec. Costa bol nervózny, že by sa dokázal pobiť i v prázdnej telefónnej búdke, za zákrok zozadu mal byť dávno pod sprchou, zrážku Cahilla s Terrym pri góle na 2:2 doteraz analyzujú všetci punditi, Matic vyzeral zranený, ale jeho odchodom dostal koráb Chelsea poslednú ranu do trupu. Niekedy som mal pocit, že by Ibra parížanom na ihrisku iba zavadzal. Luiz potvrdil, že je skvelý na tráve i v nenapodobiteľnej arogancii, Tiago Silva napísal životný futbalový príbeh hodný sfilmovania, divák videl športovú epiku, čo naživo premietla náš skutočný život, len v inom lesku. Čo už by sme si viac chceli priať.
Mt.Blanc bol síce na Mourinha privysoký, Blanc blew the Blue, my však všetkým ďakujeme za šouku, ktorá ak niečo ukončila, tak určite len dočasne. O to lepšie pre všetkých.
