Poľsko je už zopár dní doma po svojej historickej ceste kontinentálnym šampionátom, no cesta jedného z bialo czerwonych hrdinov bola oveľa silnejšia ako cesta ostatných. Jakub Blaszczykowski, v Dortmunde kvôli dlhému menu známy ako Kuba, si v živote prešiel oveľa ťažšími vecami ako bežný futbalista. Po svete behá mnoho futbalistov, najmä takých brazílskych či afrických, ktorí nemali čo do úst a prvé futbalové kroky robili bosí pred rozbitými bungalovmi niekde v najhoršom gette na kraji mesta. Jakubov príbeh je iný.
Narodil sa 14. decembra 1985 v obci Truskolasy blízko mesta Czestochowa. S futbalom začal v ôsmich rokoch v klube Rakow Czestochowa a neskôr vo veku 16 rokov pokračoval v mládežníckej štruktúre klubu Gornik Zabrze. V roku 2003 vo veku 18 rokov prestúpil do KS Czestochowa, kde hrával takmer dva roky 4. najvyššiu poľskú ligu. Na tom by nebolo nič neobvyklé, no osud Jakuba poznačila udalosť z roku 1996, keď mal ešte len 10 rokov. Vtedy bol svedkom toho, ako jeho otec na smrť dobodal jeho matku. Po vzatí jeho otca do väzby ďalej vyrastal spolu so svojím starším bratom Dawidom u svojich starých rodičov. Po tejto tragédii sa Kuba rozhodol skončiť s futbalom. Ubehli však dva mesiace a jeho strýko, bývalý kapitán poľskej reprezentácie Jerzy Brzeczek, ho spolu so starými rodičmi presvedčil, aby nezanevrel na futbal a pokračoval v tom ďalej. Kuba sa tak po dvoch mesiacoch vrátil do Rakowa Czestochowa a jeho ďalšie kroky v seniorskom futbale viedli z KS Czestochowa do Wisly Krakow, kde si ho všimol tréner Werner Lička. To, čo nasledovalo potom, snáď už nie je potrebné opisovať. Veď kariéra v Dortmunde, kde dosiahol dva ligové tituly a finále Ligy majstrov hovoria za všetko.
V súčasnosti Blaszczykowskemu skončilo hosťovanie v talianskej Fiorentine, ktorá na neho neuplatnila opciu na prestup. Jeho budúcnosť je tak otázna a nechajme sa prekvapiť, či sa vráti do Dortmundu alebo jeho ďalšie kroky budú smerovať inde. Ktovie, či by sa Kuba dostal tam, kde je, keby sa nestalo to, čo sa stalo. Isté je, že to z neho spravilo iného človeka, veľkého bojovníka nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Každý strelený gól teraz venuje pamiatke svojej zosnulej matky, čo sme mohli vidieť aj na tohtoročnom kontinentálnom šampionáte. Je len škoda, že práve on sa stal smutným hrdinom pre poľských kibicov.
Hrdinom však ostáva už len preto, že sa nevzdal a dotiahol to na takúto úroveň. Koľkí z nás by sa z toho dostali, keby nás postretlo to, čo jeho? Kuba je príkladom toho, že v živote treba bojovať za každých okolností, či už šťastných alebo bolestivých.
