V tomto diele sa pozrieme na to, ako autisti vnímajú telesnú výchovu.
Druhá časť: prúser menom integrácia
Ako už vieme z prvej časti nášho rozprávania, autisti sú rôznorodí. Podľa miery funkčnej poruchy (t.j. podľa toho, ktoré „cibule“ majú ako veľmi „zdiveté“) ich odborníci delia na vysoko-, stredne- a nízko funkčných.
Nízko funkční autisti majú spravidla pridruženú mentálnu retardáciu. Mnohí sú neverbálni, prípadne poznajú len pár slov. Tieto deti trávia svoju povinnú školskú dochádzku v špeciálnych školách.
Ako vyzerá telesná výchova na špeciálnej škole? Nuž, rozhodne nečakajte nejaké kolektívne loptové hry, ani plnenie kvót v podobe počtu „brušákov“ za minútu. Kreatívne pani učiteľky vymýšľajú jednoduché aktivity v dvojiciach (dieťa + asistent), prípadne berú deti na prechádzky, alebo ich v peknom počasí vypustia na ihrisko. Vedia, že ich pohybové i rozumové schopnosti sú obmedzené. Pre mnohých autistov je výzvou aj obyčajné chodenie po schodoch či nerovnom teréne – telesná výchova tak plní aj rehabilitačnú funkciu.
Časť stredne funkčných autistov je takisto umiestnená v špeciálnych školách, časť integrovaná v bežných. S osobným asistentom sú schopní zvládať väčšinu bežných úloh. Vysoko funkční autisti bývajú často diagnostikovaní neskoro – ich nadpriemerný intelekt kompenzuje (doslova maskuje) ostatné problémy.
Pre autistov v bežných školách je však často práve telesná výchova hotovou nočnou morou. Stačí, ak je u dieťaťa prítomná vysoká citlivosť na hluk alebo dyspraxia. A popravde, je to častejšie, ako si myslíte.
Bežná vyučovacia hodina (napr. matematika) je pomerne tichá a predvídateľná. Nie však telesná. Veľká miestnosť, kde sa všetko ozýva. Učiteľ vykrikuje pokyny a píska. Lopty sa odrážajú od zeme a stien. Žiaci pobehujú, pokrikujú, narážajú do seba. Do toho pach spotených tiel, nepredvídateľné nárazy. Všetko je strašne rýchle, hlučné. Hluk bolí. Dieťa si zapcháva uši. Odmieta sa zapojiť. Ak má to šťastie, že učiteľ ho chápe, nebude ho nútiť.
Alebo dieťa s dyspraxiou. Hluk a nepredvídateľnosť by možno aj zvládlo. Nie však samotné cvičenie. Pri loptových hrách nedokáže skoordinovať ruky, je nešikovné. Skok do diaľky? Desať prešľapov za sebou. A keď sa to konečne podarí, vo výsledku je posledné, ďaleko za ostatnými.
Problém integrovanej telesnej výchovy nie je len v tom, že vystavuje autistický nervový systém preťaženiu. Že od detí chceme viac, než sú schopné. Problémom sú často aj reakcie okolia. Učiteľ zavelí, aby sa chlapci rozdelili do družstiev na basketbal. Hádajte, ktoré družstvo si vyberie autistu s dyspraxiou…? A keď skončí škola a decká sa rozpŕchnu domov, kto ho pozve, aby si so zdravými deťmi zahral futbal na ihrisku…?
„Výkonnostná“ telesná výchova je pre autistov nočná mora. Najmä tí vysoko funkční si uvedomujú, že sú v tom slabí a trápi ich to. Hoci sa o autistoch hovorí, že sú to samotári, nie je to vždy pravda. Mnohí by chceli zapadnúť, mať priateľov – aspoň zopár – no u zdravých rovesníkov nenachádzajú pochopenie. Šport ako taký je pritom veľmi dôležitý. Nie len kvôli samotnému zdraviu, no u autistov môže byť aj nástrojom na zlepšenie ich stavu.
Ale o tom v nasledujúcej časti…
Upozornenie: Tento článok nenahrádza lekárske vyšetrenie. Ak máte podozrenie na autizmus u seba či blízkeho, kontaktujte odborníka.
