Sledujte nás

Futbal

Marián Kočiš – Futbalový príbeh

Volám sa Marián Kočiš a toto je príbeh o mojej futbalovej ceste.

Tak ako vo väčšine prípadov, ani u mňa nebolo výnimkou to, ako som sa dostal k futbalu. Do kontaktu s týmto športom som prichádzal už úplne od mala, keďže môj otec bol profesionálnym futbalistom, stredným obrancom, hrajúcim v poľskej druhej najvyššej súťaži za kluby Kmita Zabierzow a Hetman Zamosć, ale tiež aj v slovenskej najvyššej súťaži . Otec ma brával na niektoré zápasy so sebou, a tak som prvýkrát „pričuchol“ k futbalu, hoci v tej dobe som mohol byť považovaný maximálne za maskota mužstva. Keďže však máte doma otca, ktorý hráva aktívne futbal, tak bolo viac ako isté, že sa vydám v jeho šľapajach a stanem sa stredným obrancom.

Futbalu som sa začal aktívne venovať v rodnom Bardejove, samozrejme pod dohľadom rodičov. Na prvý tréning na mestský futbalový štadión vtedy BŠK, dnes už Partizána Bardejov ma priviedla moja mamina. Spočiatku sme to brali len ako kopanie do lopty a v prvom rade ako zábavu, no postupom času sa to začalo prehlbovať. Pamätám si, kde nastal ten zlom. Jedného dňa, ešte v začiatkoch, som vynechal jeden tréning, o čom sa samozrejme dozvedel môj otec. Otec, ktorý sa futbalu venoval na profesionálnej úrovni, na mňa nakričal, opýtal sa ma, prečo som nebol na tréningu a že ak to nemyslím vážne, tak že sa mám na to radšej vykašľať. Vtedy som si uvedomil, že futbalu sa vzdať nechcem, a tak sa mi to začalo dostávať pod kožu do takej miery, že som nevynechával žiadne tréningy v akomkoľvek počasí, či ma mamina chcela alebo nechcela pustiť. Predsa len, kozorožec je niečo podobné ako baran.

Postupne sme s chlapcami z mužstva začali chodievať po prvých turnajoch. Tie si však pamätám len z rozprávania rodičov. Veď prehra 10:1 a k tomu strelený vlastný gól, na to sa muselo rýchlo zabudnúť a ísť ďalej. Rovnako ako ja, aj ostaní chalani to hodili za hlavu a šli sme ďalej, zlepšovali sme sa od turnaja k turnaju a začínali byť úspešní. Z tých čias, ešte keď sme boli vekovo v prípravke a hrávali na malom ihrisku, mám úžasnú spomienku na turnaj v Prahe, kde sme porazili výber Sparty Praha. Malí chlapci z malého mestečka, pre nás v tom čase v ďalekom svete, no bol to neskutočný zážitok. Vidieť iných chlapcov zo zvučných klubov, oblečených všetkých v značkových veciach, pripadali sme si ako po prílete do AmerikyJ.

Na takéto turnaje sme chodievali veľmi často, čo nás postupne pripravovalo sa samostatný život, na čas odlúčení od rodičov sme sa museli sami zorientovať vo svete. Vo veku 12 rokov som dostal ponuku prejsť k chalanom o ročník vyššie, čo mi dalo po futbalovej stránke veľmi veľa, stretávať sa a bojovať so staršími chlapcami na tréningoch a zápasoch mladého futbalistu skutočne posúva ďalej. V tom čase som taktiež chodieval na výberové zrazy Východoslovenského futbalového zväzu, z čoho sa postupne formovala prvá reprezentácia nášho ročníka. Vrcholov v bardejovskom drese bolo hneď niekoľko, medzi najvýznamnejšie radím 2.miesto na halových majstrovstvách Slovenska v kategórii U13 a titul majstra Slovenska na umelej tráve pri hre 4+1.

Škola

Ako väčšina futbalistov vidiacich svoju budúcnosť na futbalovom ihrisku, tak ani ja som veľmi neobľuboval sedenie v školskej lavici a sedenia nad knihami, kedy som musel tlačiť vedomosti do hlavy. Nebol som však z tých najhorších, bavil ma dejepis a zemepis. Navštevoval som Základnú školu Bartolomeja Krpelca v Bardejove, kde som v  5. ročníku nastúpil do športovej triedy so zameraním na futbal. Neskôr som na strednej škole pokračoval v Žiline na športovom gymnáziu. Dôvodom tohto presunu do Žiliny bol samozrejme futbal.

Kočiš 2 - BROsport.sk

Zmena prostredia

Po skončení žiackeho veku v 15 rokoch som bol pozvaný na skúšku do MŠK Žilina. Skúška dopadla, našťastie, úspešne, a tak prišla chvíľa na osamostatnenie sa a zmenu života a prostredia. V tom čase bola Žilina, a myslím si, že stále aj je, na Slovensku klubom s najlepšou akadémiou. Prvý zápas v žilinskom žlto-zelenom drese prišiel na Mintál Cup-e proti slávnemu škótskemu Celticu Glasgow. Trochu rozdiel oproti Vranovu nad Topľou. Na obdobie v žilinskom drese spomínam najradšej. Zažil som tu mnoho veselých príhod so spoluhráčmi a samozrejme spoznal mnoho dobrých chalanov a trénerov, či už po ľudskej alebo profesionálnej stránke. Mnoho z tých hráčov hráva momentálne ligu v žilinskom drese. Z trénerov najviac spomínam na dvojicu Goliana a Bireša, pod ktorými som sa zlepšil 100%-ne ako futbalista, ale aj ako človek. V priebehu jedného roka som v Žiline mal možnosť odohrať súťažné zápasy za všetky dorastenecké mužstvá U16, U17, U18 a tiež aj U19. Za ten jeden rok v Žiline som okúsil atmosféru veľkého a skutočného futbalu na vysokej úrovni, pracoval v najlepších podmienkach s tými najlepšími na Slovenku. Odmenou nám bol získaný titul majstrov Slovenska. Žilinu a chalanov samozrejme sledujem dodnes a všetkým držím palce v ich ďalších futbalových krokoch.

Prišiel iný svet

Tým, že som prešiel z malého Bardejova do futbalovo vyspelej Žiliny, ma nenechalo zaspať na vavrínoch, uvedomil som si, že musím na sebe pracovať aj vo svojom voľnom čase. Drina sa postupne vyplatila. Aj preto som ostal v Žiline len rok. Po roku strávenom so Šošonmi som dostal príležitosť v rakúskom Rapide Viedeň. Príležitosť to bola skutočne lákavá, a preto som sa rozhodol ju využiť. Avšak rozdiel oproti slovenským pomerom bol obrovský. Ďalšia zmena prostredia, úplné odlúčenie od rodiny a priateľov, iný jazyk a kultúra, veľké mesto a iný život. Priznávam, že neraz som mal chuť to všetko zabaliť. Rozhodol som sa však podstúpiť všetko potrebné, aby som uspel. Rozdiel v šatni Rapidu však bol v tom, že medzi spoluhráčmi som už nebol braný za kolegu, ale konkurenciu, ktorá musí byť o triedu lepšia, keď sa chce presadiť. Na druhej strane je však starostlivosť o hráčov a celkové vybavenie na vyššej úrovni ako u nás. Najväčším problémom však ostávala jazyková bariéra, na ktorej som musel vo svojom voľnom čase zapracovať. V mladom veku sme sa stretávali s bundesligovými mužstvami, napríklad s Bayernom Mníchov, Hamburgom SV či VfLStuttgart. Na mnohých hráčov z týchto mužstiev sa dnes pozerám v televízii.

Po roku sa do Rakúska presťahovali aj moju rodičia, čo mi dosť pomohlo po psychickej stránke. Mal som možnosť trénovať nielen s dorasteneckým výberom Rapidu, ale tiež aj s II. mužstvom seniorského výberu. No za dva roky môjho pôsobenia v Rapide sa nám nepodarilo získať titul, keďže lige dominoval salzburgský RedBull. Po dvoch rokoch som tak započal novú kapitolu môjho futbalového života. Presunul som sa do Sankt Pöltenu, ktorý v tom čase hrával druhú najvyššiu rakúsku súťaž. Bolo to v čase, keď som skončil pri doraste a mal prejsť do seniorskej kategórie. Prechod mi malo uľahčil pôsobenie v II. mužstve seniorov. S týmto mužstvom sa mi podarilo získať majstrovský titul, pričom som v tej sezóne odohral veľkú porciu zápasov. No po odchode trénera Baumgartnera sa moja situácia v klube výrazne zmenila.

Súčasnosť

Po pôsobení v Sankt Pöltene som si uvedomil, že život mi môže ukázať aj inú stranu ako tú, ktorú som si vysníval. Dnes hrávam v rakúskej nižšej lige vo Viedni a popri tom pracujem, keďže život tu v Rakúsku je takto nastavený. Na jednej strane som bol veľmi blízko svojho sna, ale na druhej strane som si uvedomil, že v živote sú dôležité aj iné veci ako len futbal.

Nakoniec som ale rád, že všetko sa vyvinulo tak, ako sa vyvinulo, že som ostal v Rakúsku, lebo mi už prirástlo k srdcu. Žijem tam s našimi a vďaka mojim pádom som pochopil, že človek, aj keď myslí neviem ako pozitívne a má svoje ciele a sny, nie vždy sa to všetko udeje podľa našich predstáv. Niektoré veci len veľmi ťažko ovplyvníš a sú asi dopredu dané. Rozhodne však nič z toho neľutujem, aj keď som bol blízko svojho sna. Ukázalo mi to tú druhu stranu života a na život už nepozerám len cez ružové okuliare.

Prihláste sa na odber noviniek

Reklama

Futbal

Sledujte nás na Facebooku

Viac v Futbal