Sledujte nás

Futbal

Červení diabli v bielom pekle, časť tretia

V predchádzajúcej časti ste sa mohli dočítať o nástupe Sira Matta Busbyho na post manažéra The Reds a o tom, ako vznikal jeho slávny tím, ktorému v polovici 50. rokov minulého storočia nehovoril nikto inak, ako Busby Babes. Dnes príbeh pokračuje rozprávaním o tom, aký krutý dokáže osud niekedy byť.

Problémy s cestovaním

Sezóna 1957/58 prebiehala spočiatku podľa Busbyho predstáv. A to aj napriek nahustenému programu, keď United museli zvládať víkendové ligové zápasy a aj pohárové stretnutia,  ktoré sa konali cez týždeň. Koncom októbra oplatili Aston Ville porážku z finále FA Cupu, keď po víťazstve 4:0 získali Charity Shield (anglický superpohár, terajší Community Shield).

Oproti ostatným tímom na ostrovoch boli Busbyho deti znevýhodnené účasťou v Pohári európskych majstrov (predchodcovi dnešnej Ligy majstrov), ktorá bola pri vtedajšej úrovni dopravy spojená s dlhými cestami na európsky kontinent. V prvom kole napríklad United narazili na Duklu Praha. Pri spiatočnej ceste pravidelnou linkou z hlavného mesta Československa 4. decembra 1957 museli kvôli hmle nad Anglickom pristáť v Amsterdame. Vďaka známostiam sa Walterovi Crickmerovi podarilo rezervovať lístky a hráči nemuseli celú noc čakať na trajekt do Harwichu. Odtiaľ sa potom mužstvo prepravilo vlakom do Manchestru. Náročná cesta domov sa podpísala na únave hráčov, keď o tri dni neskôr The Reds v lige stratili bod s Birminghamom. Situáciu bolo treba riešiť, pretože Wolverhampton Wanderers sa im na čele tabuľky začali vzďaľovať.

Zlé znamenie?

Problémy s počasím postihli hráčov a realizačný tím Manchestru United aj vo štvrtok 6. februára 1958, keď sa spolu s niekoľkými anglickými novinármi vracali po odvetnom štvrťfinálovom zápase Pohára európskych majstrov z Belehradu. S domácou Crvenou zvezdou deň predtým remizovali 3:3 a postúpili do semifinále, v ktorom sa mali stretnúť s AC Miláno. Na návrat domov vedenie klubu tentokrát objednalo charterový let spoločnosti British European Airways, čo sa v tej dobe považovalo skôr za extravaganciu. Všetko sa začalo komplikovať už v Juhoslávii. Odlet z Belehradu sa zdržal o hodinu, keď krídelník Johnny Berry zistil, že stratil svoj pas.

Ďalšie zdržanie

Let číslo 609 z Belehradu mal medzipristátie v Mníchove, kde bolo potrebné dotankovať. Odtiaľ mohol potom pokračovať smerom na ostrovy Viliama Dobyvateľa. Hráči strávili približne pol hodiny v studenej, šedivej budove letiska s jediným obchodom a kaviarňou, v ktorej káva podľa novinára Daily Herald chutila ako mokré piliny. Väčšina Busbyho detí sa preto radšej venovala kartám.

Turbovrtuľovému lietadlu Airspeed AS.57 Ambassador s insígniami G-ALZU sa ani po dvoch pokusoch, keď ľavý motor strácal výkon, nepodarilo z mníchovského letiska vzlietnuť. Príčinou problému bolo preťaženie kompresoru – škrtiace klapky sa otvorili veľmi skoro a veľmi bohatá zmes paliva spôsobovala pokles akcelerácie. Tieto problémy boli ale pre tento typ motorov vo vyššej nadmorskej výške bežné. Lietadlu sa na konci dráhy nedarilo napriek plnému výkonu motorov dosiahnuť dostatočnú rýchlosť potrebnú na to, aby sa odlepilo od zeme. Piloti sa preto rozhodli, že sa vrátia k terminálu na technickú kontrolu.

Späť do lietadla

Všetci cestujúci vystúpili a vrátili sa do kaviarne na letisku. Technik Bill Black, ktorý oba pokusy videl medzitým pilotom poradil, ako sa vysporiadať s problémami spôsobenými kompresorom. Po pätnástich minútach boli cestujúci povolaní späť do lietadla. V tej dobe, hral Bill Foulkes karty s Kenny Morgansom, Davidom Peggom, Albertom Scanlonom, Rogerom Byrnem a Liamom Whelanom. Duncan Edwards stihol za ten čas odoslať svojej snúbenici Molly Leech telegram, v ktorom jej oznamoval, že všetky lety boli zrušené a poletí až nasledujúci deň. Bill Foulkes začul oznámenie o ďalšom pokuse a hneď sa začal obávať o svoju bezpečnosť: „Keď to povedali, nemuseli ste byť géniom, aby ste si uvedomili, že to bude trochu riskantné.“ Nikto ale nechcel stráviť ďalšiu noc ďaleko od domova.

Busbyho deti zvykli vždy vtipkovať. Keď sa však usadili, bolo v lietadle cítiť napätú atmosféru. Johnny Berry len tak mimochodom prehodil, že sa tu ešte všetci zabijú. Liam Whelan bol hlboko veriaci katolík a brankár Harry Gregg si dodnes pamätá zrejme jeho posledné slová, keď lietadlo zrýchľovalo po dráhe: „Ak dôjde k najhoršiemu, som pripravený na smrť… Dúfam, že aj ostatní.“ Harry si po jeho slovách len povolil kravatu.

Tretí pokus

O 15:02 miestneho času bol pilot James Thain pripravený dostať lietadlo do vzduchu. Medzitým ale začalo husto snežiť a tak mal len dve minúty na to, aby sa po zhruba 1200 metroch odlepil od dráhy dlhej 1,9 km. Ak by to nestihol, cestujúci by strávili noc na mníchovskom letisku Riem. Aj preto sa let číslo 609 vydal na svoj tretí pokus vzlietnuť.

Tentokrát motory pracovali bezchybne, lietadlo dosiahlo rýchlosť 217 km/h. Predok trupu sa začal pomaly dvíhať, ale na to, aby stroj vzlietol potreboval ešte zrýchliť minimálne o 3 km/h. Stal sa ale opak a lietadlo začalo náhle spomaľovať. V tej chvíli ale už prekročilo vzdialenosť, pri ktorej mohlo ešte bezpečne zastaviť. Nasledujúcich 54 sekúnd potom popísal Harry Gregg v rozhovore pre The Times: „V lietadle nikto nekričal od zdesenia. Za oknom lietali iskry. Nedá sa ani popísať ako strašne to s nami hádzalo. A potom nastala všade tma, aj keď boli tri hodiny popoludní. Cítil som, ako mi krv tečie po tvári. Myslel som si, že som mŕtvy.“

Bol to len začiatok tragédie, ktorá sa neskôr označovala menom bavorskej metropoly. Ako prebiehali minúty hrôzy si môžete prečítať v ďalšej časti.

Reklamy
Fortuna Stávka bez rizika za 70 € vstupný bonus počas EURO 2024 - 750x100

Viac v Futbal