Zápas Belgicka proti Japonsku som si zapol skôr zo zaujímavosti, koľko hráči z krajiny vychádzajúceho slnka inkasujú. Bol som však naozaj milo prekvapený.
Bojovnosť, behavosť, kreativita. Japoncom nič z toho nechýbalo a Diables Rouges viackrát dostali pod tlak. Keď v priebehu štyroch minút naklonili misky váh na svoju stranu a vyhrávali o dva góly, bol som, úprimne povedané, sklamaný. Možno viac ako Courtois, ktorému na góly nestačili ani jeho dva metre. Belgickému tímu fandím už dlhšie, aj keď nie všetci hráči patria medzi mojich favoritov (Fellaini, ufg?). Konečne som sa ale začal futbalom na majstrovstvách baviť. A to bol len začiatok.
Magická, i keď náhodná, hlavička Vertonghena bola naozajstným ochutením tohto zápasu – od tohto momentu išli Belgičania do plných, vediac, že môžu hrať svoje posledné minúty na šampionáte. Pre fanúšika ofenzívneho futbalu bolo toto požehnaním, na ktoré v Rusku tak dlho čakal. Žiadne neymaroviny, rýdzi futbal plný dynamiky a kvality. Úprimne, niektoré zápasy neboli totiž hodné pozerania a aj mne bolo úplne jedno, či to je nejaký Mundial alebo štvrtá obecná liga.
Keď v nastavenom čase kopali Japonci rohový kop, obával som sa konca zápasu v ich prospech. Opak bol však pravdou. Neskutočná rýchlosť De Bruyneho, prehľad Hazarda a nesebeckosť Lukakua rozhodli o tom, že sme sa (bohuvďaka) nedočkali ďalšieho predĺženia.
Po dnešnom namlsaní sa sa už zajtra neviem dočkať anglického futbalu. Pevne verím, že bude minimálne taký dobrý, ako ten dnešný.
