Robia si po svojom. Ignorujú predpoveď počasia a potom prídu domov so sopľom až po kolená. No… niekto im to povedať proste musí.
Fúkal ľadový vietor a k zemi sa znášali osamelé snehové vločky, keď som sa vybrala na ranný nákup pečiva do miestnej samoobsluhy. Nemám to ďaleko, no aj cez vetrovku a dva svetre som cítila, ako ma oziaba. Rukavice, štrikovaná čelenka, na tom všetkom ešte kapucňa. Kosa jak u psej matere, čo vám budem hovoriť. V obchode som sa trocha zohriala a s vidinou druhého kola mrznutia som vyšla von. Rovno na schodoch (obchod je na poschodí) som stretla jednu slečnu zo susedstva. Bez čiapky, bez šálu, tuším ani rukavice nemala. Pri tom pohľade mi bola ešte väčšia zima. A neodolala som:
„Terezka, kde máš čiapku a šál? Veď prechladneš!“
„Joj, veď je to len kúsok,“ namietla (mala pravdu, no aj na malom kúsku sa dá poriadne premrznúť).
„Zase budeš chorá, dieťa,“ pousmiala som sa. „Rýchlo bež dnu a zohrej sa.“
„Dobre… ale, prosím, nehovor mojej mamke, že si ma videla, dobre?“
So smiechom som súhlasila a šla som naspäť domov, nachystať raňajky pre rodinu.
V jej veku som bola rovnaká. Moja mamka mi neraz (nie dva razy) opakovala, aby som nezabudla čiapku, šál… a ja som, podobne ako mnohí dnešní i vtedajší teenageri, len gúľala očami. Čiapku? Mami, spľasnú mi vlasy, budem vyzerať ako kretén… a načo šál? To nestačí, že som si zapla bundu až po krk?
Na svoju tvrdohlavosť som neraz doplatila. Najviac si to odniesli moje močové cesty. Ono, viete, bola som bytovkové dieťa. S partiou sme v chladných dňoch sedávali v chodbe na schodoch. A popravde, občas sme si síce dali pod zadky rohožky, ale… no, čo vám budem vysvetľovať. Poltucet zápalov močových ciest za tri roky. Dnes, bez ohľadu na to, čo tvrdia v populárnej reklame na lieky, viem, že ak budem sedieť na studenom, odnesie si to môj podvozok.
Odkedy mám vlastné deti, čoraz častejšie sa pristihujem pri tom, že sa správam ako moja mamka. Kontrolujem, či nemajú holé chrbty, či nemajú studené nožičky… v detstve ma tieto aktivity neskutočne vytáčali. Mamka mi vtedy s úsmevom povedala, že to pochopím, až budem mať vlastné deti. Mala pravdu (podobne ako s tým, že ak sa dobre nepoobliekam, prechladnem). Dnes už aj ja dcérke v podobných situáciách hovorím, že to pochopí, až bude aj ona mama.
A viete, čo? Z toho mamkinho neustáleho „buzerovania“ nemám žiadnu traumu. Teda… jednu hej, takú vtipnú. Keď som bola ešte maličká, bývali sme u starých rodičov. Môj dedko bol chorý, veľa sa potil a často chodil iba v tielku a teplákoch. Mňa stále naobliekali ako snehuliaka. Potajme som chcela tiež chodiť iba v tielku a teplákoch, no tušila som, že mamka by nesúhlasila, tak som jej to ani nepovedala. Vedela som, že by som sa v prípade nesúhlasu rozplakala. Povedala som si, že si aspoň ušetrím plač. Priznala som sa jej s odstupom viac než dekády, dávno po tom, ako sa dedko pobral na druhý svet. Mamka sa len zasmiala a… povedala, že v lete môžem behať po dome len v tielku a teplákoch. Konečne!
Teraz som to ja, kto kontroluje, napomína a občas lezie na nervy mladšej generácii. Nedávno som v kostole toľko vŕtala do jednej slečny, až dvihla svoje pozadie zo schodu a presťahovala ho na stoličku. V parku občas zo zvyku kontrolujem ruky a nosy bezprizorných malých školákov a posielam ich domov po teplejšie oblečenie. A keď som videla slečnu bez čiapky a šálu, nedalo mi nepovedať jej, čo si o tom myslím.
Aj na druhý deň bolo chladno. Opäť som sa zakutrala ako snehuliak a šla na nákup. A opäť, keď som vychádzala z potravín, som na schodoch stretla známu postavu.
„Tereza?! Kde máš čiapku a šál?!“
