Keď vonku napadne sneh, všetky deti s napätím čakajú, kedy ho bude dosť, aby sa v ňom mohli vyšantiť…
Môj manžel len zriedka vymýšľa voľnočasové aktivity pre našich krpcov, najmä, ak ide o tie realizované mimo domov. Keď preto navrhol, aby sme vzali decká na sánkovačku, nedala som mu ani najmenšiu príležitosť si to rozmyslieť.
Obliecť naše ratolesti bolo na mne, ocko zatiaľ nachystal sánky a boby. Staršia dcérka natešene bežala dole, synátorovi som podala ruku, aby sa nezdrúzgal zo schodov. Popravde, v tom futrovanom skafandri je troška nemotorný. Potom si sadol (či skôr ľahol) na sánky a čakal, kedy ho odvezieme na miesto určenia. A popravde, aj jeho staršia sestra bola celkom vďačná za možnosť previezť sa.
Asi najpopulárnejší sánkovací kopec v našej obci sa nachádza hneď za obchodom. Terasovitá parcela s dvomi svahmi (a chodníkom pre našich pubertiakov – artistov, to ste mali vidieť, ako tadiaľ svišťali, dospelí len uskakovali do závejov, aby ich tie delové gule nezrazili ako kolky). Takto v zime sa tu denne zídu decká z polky dediny, aby sa mohli zabaviť. A my sme neboli výnimka.
Aj ja som ako malá milovala sánkovanie. Akurát som nikdy nevládala ťahať do kopca sánky. To sme bývali v meste a chodievali sme so spolužiakmi na iný kopčisko, o dosť väčší než je táto batoľacia výzva. Nevládala som, čestne priznávam. A keď som sa teraz dívala na moje dve otepľovačkové bombule, ako sa brodia snehom (synátorovi bol miestami vyše kolien), tak som sa nečudovala, že nevládzu ani oni. S manželom sme sa dohodli tak, že on sa viezol na sánkach s dcérkou a ja som sadla na boby k synovi. My dvaja dospelí sme potom vyniesli dopravný prostriedok opäť na kopec a naše kôpky radosti fučali za nami.
Uvedomila som si, že keď ide o sánkovanie, my, dospelí, to berieme iba ako zábavu pre deti. Sme ochotní tak maximálne trocha pomôcť, kým sú naši vlastní špunti príliš špuntoví na to, aby to zvládli sami. Paradoxne, aj dospelácke sánkovanie môže byť poriadna prča. A to ani nemusíte byť pod parou.
Najzábavnejšie sánkovačky svojho života som zažila s mojou mamkou. No nie ako malá, tie si vlastne až tak nepamätám, no ako dospelá. Mala som okolo dvadsiatky, boli sme na rodinnom posedení na chate a moja mamka zrazu navrhla, či sa nepôjdeme pošmýkať dole svahom. Na plastových vreciach, lebo nič iné sme nemali. Súhlasila som, vždy som bola za každú prču. A až vtedy som objavila čaro vozenia sa na igelite. Nám obom sa to tak zapáčilo, že sme z toho urobili tradíciu a chodili sme sa sánkovať každý rok. Občas sme síce zažili nechápavé pohľady okoloidúcich (a čo je na tom, že aj dáma, ktorá už evidentne má dávno po tridsiatke sa chce sánkovať so svojou dospelou dcérou?!), no máme hromadu krásnych zážitkov. Tradíciu sme porušili až pred piatimi rokmi, keď som takto v zime nosila pod srdcom svoje prvé dieťa a rozhodne som nechcela riskovať pôrod na svahu.
Keď mojim dvom deťom zašiel sneh až do topánok, nosy mali červené a ruky studené, s manželom sme usúdili, že je najvyšší čas na ústup z bojiska. Odchod sprevádzalo nesúhlasné kvílenie oboch zúčastnených špuntov. My s manželom sme si len vymenili pohľady, on schytil šnúrku od bobov, ja od sánok a pomaly sme odviezli ich výsosti naspäť domov. Bol to krásny deň.
