K predošlému článku by som chcela dodať ešte krátke post scriptum o tom, ako syndróm vyhorenia ovplyvňuje môj ustavičný boj s nadváhou.
Totiž odkedy som „ľahla popolom vyhorenia“, ovplyvnilo to môj život celkovo. Ako by som celkom vyhasla. Chýba mi odhodlanie, nadšenie, s ktorým som sa do tohto svojho večného boja púšťala predtým. Je ťažké robiť niečo, nech sa to týka čohokoľvek v živote, keď chýba motivácia a pevná vôľa. Keď zhasne iskra.
Už sa tým zaoberám pridlho, už sa dlho skúšam vyhrabať, no stále zlyhávam a padám. Motám sa v nejakom divnom kruhu a neviem z neho von. Už ma unavuje stále na to myslieť, navyše s vedomím, že cesta k vytúženému cieľu je zarúbaná (rozumej dlhá a náročná) a že ma to bude stáť veľa síl, ktoré zrejme ani nemám. Rozmýšľala som o tom x-krát a mám pocit, že neexistuje nič, čo by ma nakoplo a reštartovalo. Battery off.
Ovplyvňuje to moje opakované pokusy chudnúť, ale aj všetky ostatné veci v živote. Som učebnicový príklad prokrastinácie, bohužiaľ.
Stále sa pokúšam v sebe nájsť nejakú tlejúcu iskričku, ktorú by som mohla rozdúchať. A aj keď v tomto hľadaní každý deň zlyhávam, zatiaľ to nevzdávam. Nechcem to vzdať. Lebo život bez entuziazmu je len taký vyschnutý pomaranč bez šťavy. Len také prežívanie, spočiatku s čakaním na lepšie zajtrajšky a neskôr už aj tá nádej vybledne.
Aj preto som sa rozhodla napísať pre vás trošku osobnejší článok o syndróme vyhorenia a o jeho fatálnych následkoch. Je neskoro plakať nad rozliatym mliekom, treba dbať o to, aby sa to mlieko nerozlialo. Poučte sa z mojich chýb a chýb mnohých iných ľudí, nerobte vlastné. PRACUJTE S MIEROU, oddychujte, smejte sa, športujte, meditujte. A mne držte palce..
