Pred chrípkou neutečieš, nedá sa ujsť a ty neutečieš tiež. A, povedzme si úprimne, aj keby sa pred ňou utiecť dalo, ja by som teda určite neutiekla. Pretože ja by som ani neutekala. Behať neviem, nebaví ma to, fučím pri tom ako slon, moje srdce plače, tep dosahuje kritické hodnoty a v boku ma pichá už po pár metroch. Ale iné som chcela.
Môžeš aj pravidelne cvičiť, môžeš sa relatívne zdravo, lepšie povedané racionálne stravovať, môžeš si umývať často ruky, aj sa nevystavovať zlému počasiu (alebo sa mu primerane obliecť, pretože vraj neexistuje zlé počasie, len zle oblečený človek – nechám na tebe, či je to tak), a dokonca môžeš aj otužovať, ako ja, pravidelne dvakrát do týždňa v dvojstupňovej vode.
Sú jednoducho veci, ktoré aj pri najväčšej snahe nevieme ovplyvniť. Možno je to ozaj len smola, že sa na teba niekde ten vírus jednoducho nalepí (ja mám podozrenie hraničiace s istotou, že na mňa sa nalepil v divadle, pretože to bolo za posledné obdobie miesto s najväčšou koncentráciou ľudí, kde som bola – samozrejme neľutujem, hral tam Milan Ondrík) a možno si aj telo povie dosť. Teda neviem, či to povie sebe alebo skôr tebe, každopádne by to mohlo hovoriť aj jemnejším spôsobom, ako vysokou teplotou, závratami, extrémnou bolesťou hlavy a vlastne všetkými sprievodnými príznakmi. Ale veď keď už, tak asi teda poriadne.
Mňa ti táto pliaga dobehla (jasné, že ma dobehla, každý by ma dobehol) minulý týždeň. Čo by mi, samozrejme, nebolo po vôli za žiadnych okolností, mrzelo ma to ale o to viac, že to prišlo presne uprostred nášho „mokrého februára“. Túto našu výzvu som si veľmi užívala, bavilo ma každý deň niečo robiť, dokumentovať to, písať o tom. Bavilo ma aj, že sa začalo zapájať viac ľudí, a že to dokonca ľudí bavilo aj len tak pasívne sledovať. Z piatka na sobotu v noci, keď som sa zobudila na neznesiteľnú bolesť hlavy a nenašla som doma ani jednu jedinú tabletku od bolesti, som ešte mala nádej, že to do rána prejde. V sobotu, keď som bez závratov nedokázala ani pohnúť hlavou a teplota vybehla nad (pre mňa hraničiacu so smrťou) hodnotu 38 som mala nádej, že to za víkend vyležím. A že od pondelka pokračujem oddýchnutá a zregenerovaná vo výzve. Nuž, človek mieni a imunitný systém mení a ten môj si evidentne povedal, že nie nie, ideme si týždeň poležať a pospinkať. Tak som týždeň ležala a spinkala a sledovala kolegovcov vo výzve. Prezerajúc si všetky otužovacie a cvičiace storky a príspevky, ako aj náš každodenný výzvový súhrn, mi s každým preležaným dňom priamo úmerne aj klesala nálada. Aj som sa hnevala sama na seba, že som takto vypadla z výzvy, ale od každého dna sa dá predsa odraziť!
S mojím voľakedajším mindsetom by som sa možno na výzvu v jej polovici vykašľala, lebo by som si myslela, že po vynechaní takejto časti už nemá zmysel pokračovať. Ako dobre, že sa moje nastavenie zmenilo! Samozrejme, že pokračovať má zmysel. Hoci aj na posledný týždeň, aj keby to má byť každý deň len krátka prechádzka a aj keby ti všetci naokolo hovorili opak. Aj malý krok (najmä keď meriaš 158 cm) je lepší ako stáť na mieste. Aj malé aktivity sú lepšie ako rezignácia. Robiť pre svoje zdravie každý deň aj minimum navyše je lepšie ako len prežívať a fungovať na zotrvačník. A aj keby si tento článok prečíta len jediný človek, ktorý ho možno práve dnes prečítať potrebuje. Stále to má zmysel.
Kamoši, dôležité však je (sa z toho nepos…) nájsť vo všetkom správny balans. A nie len ten work-life, ale aj ten pohybovo-zdravotný, makajúco-oddychový, nazvite si to už ako chcete, no najmä dobíjajte svoje životné baterky keď sú vyšťavené tak na polovicu, nie pri posledných pár percentách.
