Čas
Zhruba rok a pol pred prvou časťou rozprávania a mojím Hvarskym-skejtovým extempore /nadtrhnuté oba zadné stehenné svaly, cca mesiac chodenia ako Quasimodo z filmu Zvonár u Matky Božej/.
5.1.2014 večer. Krásna povianočná pohoda v kruhu rodiny. Vtipy, červené vínko, bobaľky, rozsvietený stromček a ešte vždy pretrvávajúca vôňa perníkov. Do tejto krásnej atmosféry zať nenápadne navrhne partičku bedmintonu na druhý deň večer. Všetci vieme, že toto nenápadné pozvanie znamená pre nás mužov výzvu. Zať, dlhoročný úspešný hráč bedmintonu ale predsa nemôže zdolať mňa, ešte dlhoročnejšieho hráča squashu. Čo na tom, že je výrazný rozdiel medzi košíkom a squashovou loptičkou? Čo na tom, že na bedmintone chýba squashový „múr nárekov“? A čo na tom, že som už veľa mesiacov ani neovoňal svoje halovky?
Samozrejme, že som súhlasil a začal si hneď potajme precvičovať zápästia a naťahovať šľachy na nohách.
Pre ozrejmenie musím povedať, že som popri squashi pár rokov bedminton hral, takže nebudem hľadať na ihrisku bránu alebo doskočisko. Ale bolo to hranie so silným rekreačným nádychom.
Po odchode dcéry s manželom som hneď vyhrabal svoju bedmintonovú raketu a utrel prach na obale. Nasledovala nutná výmena gripu na rúčke aby mi pri prvom smeči navypadla z ruky. To by bola hanba zhruba takej veľkosti ako môj meter váhy a necelé dva metre výšky.
6.1.2014 ráno. Ľahké raňajky, pohľad na raketu, poťažkanie, pár švihov, uistenie sa pred zrkadlom, že to pôjde a zaťa dám dnes večer dole.
6.1.2014 poludnie. Ľahký obed, pohľad na raketu, poťažkanie, pár švihov, pohľad do zrkadla kde mi jemne bledá tvár oznamuje, že dnes večer to dám.
6.1.2014 popoludnie dve hodiny pred zápasom. Nechutí mi žiadne jedlo, pohľad na raketu, poťažkanie, pár švihov, bledá tvár v zrkadle mi oznamuje, že by bolo dobre keby som zvládol po takej prestávke odohrať naplno aspoň jeden set.
Nie som z tých, ktorí prehrajú zápas ešte v šatni, resp. na predzápasovej tlačovke, a reči typu: „bude pre náš tím veľký úspech ak dosiahneme remízu, resp. nám súper nedá dvojciferný počet gólov“ vyslovene neznášam. Vždy idem zápas vyhrať. A je jedno, či je to medzištátne reprezentačne „utkanie“ /milujem čechoslovakizmy:-)/ alebo hrám s dcérou dámu.
6.1.2014 hodina pred zápasom. Som v telocvični. Rozohrievam sa. Viem, že sa potrebujem naozaj dobre rozcvičiť ale zase nie tak, aby som nevládal potom ani dva sety. Nechávam na sebe tepláky, lebo teplota je dosť nízka.
Zať doniesol ešte dvoch chlapíkov aby sme dali štvorhru. Naoko sa tvárim mrzuto ale v duchu jasám. Vydržím viac ako 2 sety.
A hralo sa naozaj veľmi dobre. Skvelé výmeny, sranda, žiadne nadávky, naozaj pekný zápas.
Zhruba po hodine hry som v jednom momente dostal z protistrany kraťasa tesne k sieti. Nebol som ďaleko. Len som sa odrazil pravou nohou a snažil sa dosiahnuť košík. V tom silnom predklone s natiahnutou pravou nohou som pocítil trhnutie a päta mi buchla o zem. V stotine sekundy mi blyslo hlavou: „V tejto polohe nemôžeš mať pätu na zemi. Jedine, že by sa ti odtrhla achilovka. Ale keby sa ti odtrhla achilovka, tak ju cítiš vzadu pod kolenom. Tak sa asi len natrhla. Ale aj z natrhnutou achilovkou budeš na maródke niekoľko mesiacov. Do riti.“ Z tejto krátkej úvahy ma prerušila ostrá bolesť v momente, keď som sa dostal do stojacej polohy. Ohlásil som chlapcom, že som na dnes a zrejme aj tento rok skončil s bedmintonom. Odškintal som do šatne a hrdinsky odmietol zaťovu ponuku odviezť domov. Našťastie som mal automat. Že to bolo dosť nezodpovedné som zistil, keď som mal prvýkrát zabrzdiť. Chodidlo nepočúvalo a strašne bolela oblasť achilovky.
Najlepšia manželka zo všetkých sa nezmohla ani na obligátne, veď som ti hovorila.
Na pohotovosti mi znehybnili nohu až po koleno a dali barle. Tam som pochopil prečo ľudia, ktorí majú barle idú cez prechod tak pomaly. Naplno som si vychutnal nemohúcnosť človeka.
Ak sa roztrhnutá achilovka nezoperuje do 24 hodín, potom je už jedno či o 5 alebo 7 dní. Kamarát chirurg bol na dovolenke, takže som si radšej na neho počkal aby ma nerezal nejaký neznámy človek. Aspoň som mal čas na predoperačné vyšetrenia. A to bola veľká zábava.
Sedím v čakárni plnej ľudí. Po asi pol hodinke vyjde sestrička, podáva mi nádobu a ide so mnou do záchodu. Pred dverami som sa na ňu pozrel a hovorím, že sa viem vyčúrať aj sám. Ona mykla plecami a nechala ma samého odškintať sa na odber moču. Záchodová chodbička bola malá, takže mi pár barlo-krokov stačilo aby som sa zavrel v kabínke. Odber prebehol úspešne a výdatne. Dal som si barlu pod ľavú ruku, v pravej bola plná nádobka moču. Jemne som si vsunul barlu pod pravú ruku a skúšal sa otočiť. Olial som si pri tom nohavicu. OK, takto to nepôjde. Vylial som trochu moču do záchodu. Skúsil to ešte raz. Olial som si barlu. V tom momente som si uvedomil, že chcieť chodiť s barlami pod pazuchami, a v jednej ruke s nádobkou z močom je nemožné. Resp. možné, ak človeku nevadí, že za ním zostáva žltá mokrá šmuha a má oliate všetko od nádobky smerom dole.
Hoci moje ego za tých pár dní po úraze dosť výrazne opadlo, predsa len mi zvyšný kúsok nedovolil chodiť pred plnou čakárňou ľudí mokrý od moču. Celý červený v tvári som zabúchal na chodbové dvere barlou. Čakal som, že otvorí nejaký pacient, ktorého poprosím o pomoc.
Dvere sa hneď otvorili. Za nimi stála sestrička. S jej jemného úsmevu mi bolo hneď jasné, že už zažila zopár takých viťúzov ako ja. Podal som jej nádobku. Ona už mala prozreteľne v ruke papier. Rátala s tým, že barly, hrdosť a nádobka s močom musia vygenerovať oliatie.
So sklonenou hlavou som odškintal do ordinácie.
Operácia o týždeň ráno prebehla bez problémov. Prebudil som sa okolo tretej popoludní. Ako zvyčajne, po anestéze som bol skvele vyspatý a oddýchnutý. A myslím, že ešte v ten deň som išiel domov.
Sádru som mal až po pipík. A s vypnutou špičkou aby sa achilovka zrástla, merala viac ako meter. Ťažká bola jak hovado. Spalo za s ňou zle a hlavne som bol po pár škinto-krokoch s barlami hrozne unavený. Na krátke vzdialenosti sa dalo aj skackať na zdravej nohe ale nemohol som mať v ruke nič také ako pohár s vodou. Na to som ale prišiel ešte pri odbere moču, ako som už spomínal vyššie.
Do práce ma vyhnali “mrle” už asi po dvoch týždňoch vyvaľovania sa doma. Dopravoval ma tam ráno syn a tiež po mňa podvečer prichádzal. V kancelárii som riešil tabuľky, výpočty, uzávierky a sem tam sa prekolísal na barlách po predajni.
Aby všetko prebehlo čo najdôstojnejšie a zodpovedajúce mojej pozícii, každé ráno som všetky biologické potreby hustejšieho charakteru vykonal doma. Jeden deň som to ale nestihol. Keď to na mňa doobedu v práci prišlo, tak som vystihol moment, keď sa po predajni nepohybovali ľudia a išiel na toaletu. Zavrel som za sebou dvere, oprel barle o stenu, stiahol nohavice a… V tej chvíli som zistil, že si na misu nesadnem, pretože mi to nedovolí moja celonožná sadra aj s vypnutou špičkou. Celý spotený s holou riťou a spustenými nohavicami som si všelijako skúšal sadnúť ale nešlo to. Fyzika vyhrala.
„Sadra na nohe telesa chcejúceho vykonať veľkú potrebu na záchode zo zavretými dverami, musí byť kratšia ako vzdialenosť zadného okraja misy od zavretých dverí“ – asi takto by to povedal Archimedes, keby v jeho dobách boli toalety z dverami a sadry.
Moja veta po tejto skúsenosti znela oveľa prozaickejšie: „Ak má sadra na tvojej nohe dlžku 110cm a vzdialenosť zadného okraja misy je od zavretých dverí 80cm, poserieš sa.“
Vytiahol som si nohavice, zapol opasok a zavolal synovi…
Začiatkom jari mi dali sadru dole a po mesiaci rehabilitácií som chodil ako predtým. Tento “zdvihnutý prst” mi nestačil a preto sa odohrala skvelá príhoda zo skejtom na Hvare. Ale to som už niekde spomínal.
Takže: „Ak chceš začať športovať po 40-tke, tak športuj pravidelne alebo na to zabudni.“ 🙂
Autor: Oliver
