Korčuľujem od mala. Veľmi skoro nás to tatko naučil. Ako deti sme strávili mnoho času na zamrznutej Šírave. Od Prímestskej až po Výpust to boli kilometre ľadu, niekedy viac a niekedy menej zasneženého. Najväčší zážitok bol, keď voda zamrzla v bezvetrí a nič na nej nezostalo. Pri brehu bolo vidieť až na dno, no museli ste mať naozaj nabrúsené korčule aby ste sa rozbehli. S tupými to bola trápenka.
Naposledy, čo si pamätám, som korčuľoval na Šírave niekedy pred 35timi rokmi. Potreboval som ísť na čerstvý vzduch, tak som vzal korčule, termosku s čajom a peši sa vybral z Michaloviec na Prímestskú. Nenapadlo mi nič rozumnejšie, ako sa vybrať krížom na Lúč /asi som predtým videl nejaký dokument o Bajkalskom jazere a predstavoval si meter hrubý ľad/. Došiel som tam. Našťastie bol ľad pevný ale dodnes si pamätám tupé, dunivé zvuky rozliehajúce sa po celej ploche Šíravy. Dobrá rada pre všetkých: Toto naozaj NIKDY neskúšajte. Naspäť som išiel pešo. Pre istotu.
Možno pätnásť rokov dozadu mi kamarát Marek dal svoje korčule. NIKE. Nejako mu nesedeli. V tom čase on aj celá naša partia chodili pravidelne v nedeľu korčuľovať a hrať hokej na štadión. Mňa to korčuľovanie dookola mantinelov nikdy nebavilo, ale nové korčule som sa rozhodol vyskúšať. Na jednej polke sa hral hokej a na druhej boli ženy a deti. Pridal som sa k nim. Teda k ženám a deťom. Hokej mi vždy išiel skvelo, no jediné, čo mi prekážalo, bola hokejka a puk. A ešte brzdenie. Toto keby nebolo, tak je zo mňa Gretzky. Minimálne.
Korčule sedeli dobre. Nič ma netlačilo a bol to veľký posun od mojich posledných hnedých botasiek s takou čiernou textilnou špičkou /pamätníci pamätajú 🙂 /. Rozbehol som sa a zabrzdil. Najprv zľahka, no čím ďalej tým som viac zrýchľoval. A pridal som aj prekladanie najprv do jednej strany, potom do druhej. Vychutnával som si to a náklon vždy znižoval. Pekne, pravá pred ľavú, raz a dva a vyrovnať; a teraz ľavá pred pravú, raz a dva a vyrovnať; a teraz pravá pred ľavú, raz a dva a vyrovnať; a znovu ľavá pred pravú, raz a dva a… silný úder…
Sedím na ľade, snažím sa posadiť, ženy a deti prichádzajú ku mne a veľmi sa neusmievajú. Nerozumiem tomu. Prišla Mirka, podáva mi papierovú vreckovku. Kladiem si ju na pravé obočie lebo odtiaľ vyžaruje bolesť. O chvíľu je úplne od krvi. Postavím sa a pomaly idem na striedačku. Sedím a snažím sa pochopiť, čo sa stalo. Na ranu si pritláčam množstvo papierových vreckoviek. Pravé oko je úplne zaliate krvou. Nič cez neho nevidím. Bobo volá kamarátovi chirurgovi. Ideme za ním. Ranu mi obviaže a na druhý deň ráno v ambulancii zašije.
Zbehlo sa to veľmi rýchlo. Neviem, kde bol problém. Asi som mal priveľký náklon, možno priveľkú odvahu alebo priveľkú rýchlosť. Zrejme kombinácia všetkého plus primálo rozumu.
Večer na druhý deň som doma jedol a mal som pocit, akoby sa zuby a kosti na pravej strane pri prežúvaní pohybovali. Dosť divné, lebo sa mi zdalo, že úderom o ľad som si len roztrhol obočie. Röntgen ale ukázal, že zlomený je nadočnicový oblúk, ale aj lícna kosť, čo je tesne pod okom.
Predoperačné vyšetrenia som našťastie absolvoval u kamaráta vo Vojenskej, takže trvali jedno doobedie. Bobo vybavil na piatok čeľustného ortopéda, s ktorým som mal dohodnúť termín operácie.
Tak teda v posledný pracovný deň týždňa som sa hneď ráno vybral, pekne v obleku a s kravatou /lebo ma čakal ešte dlhý deň vo firme/, dohodnúť si termín operácie. Po chvíľke čakania ma sestrička zavolala dnu. Nadiktoval som meno, lekár sa ma opýtal na okolnosti úrazu a položil otázku, či som už niekedy absolvoval nejakú operáciu.
„V troch rokoch mi operovali uzliny na pravej strane krku – tuberkulózny zápal. Keď som mal 28, vyoperovali mi zväčšené uzliny na ľavej strane pri kľúčnej kosti – non hodgkinov lymfóm. Na záver roka 2000 v mojich 33 rokoch som dostal krvácanie do mozgu – neurológ mi vyoperoval cez dieru v hlave krvnú zrazeninu. Zatiaľ toľko.“
Až teraz zodvihol hlavu od počítača a pozrel sa mňa cez okuliare jemne spustené na nose. „Operačné sály teda poznáte celkom dobre,” hovorí. „Nie, operačné sály si veľmi nepamätám ale po narkóze som sa vždy dobre vyspal,” zakontroval som a opýtal sa, kedy asi na druhý týždeň by ma mohol zoperovať.
„Zajtra, teda v sobotu odchádzam na dva týždne mimo Slovenska. Takže buď vás budem operovať ja dnes alebo niekto iný na druhý týždeň.”
Bol som v ordinácii jedného z najlepších čeľustných ortopédov v Košiciach, preto bola moja voľba jasná. „Skočím si domov po veci a prezlečiem sa, lebo som nachystaný do práce. Bývam síce na opačnom konci mesta ale som tu čo nevidieť.”
Sedím v aute smerujúc do nemocnice, zvoní mi telefón a v ňom milý ženský hlas: „Kde ste? Všetko je pripravené. Čakáme vás na operačnej sále.“ „Už som na ceste…“, odpovedám.
Samozrejme, práve teraz v tejto chvíli sa vyrojili všetci slimáci, veľkonoční a vianoční šoféri a všetky košické autobusy.
Čeľustná ortopédia bola v tom čase v jednej starej trojposchodovej budove na Rastislavke. Keďže bol piatok doobedu, tak celá budova sa hemžila pacientami, sestričkami a personálom. Vbehol som s taštičkou napchatou pyžamkom, slipami a zubnou kefkou do pivnice, kde bolo prijímanie na operáciu.
„Zoblečte sa,“ potichu ale jasne povedala teta na príjme. Zostal som v slipoch stojac s bosými nohami na chladnej podlahe.
„Všetko,“ zdvihla o 2 stupne “volume” teta.
„Aj slipy?“ pýtam sa.
„Aj,“ hovorí zjavne ukecaná pracovníčka.
Spoza pultu mi hodila biely plášť, ktorý ľudia dostávajú pred operáciou. Ten plášť sa podobá kazajke, do ktorej dávajú bláznov. Vpredu sú len rukávy a vzadu sa šnuruje dvoma šnúrkami. Strčil som do neho obe ruky ale šnúrky vzadu boli od seba dosť ďaleko, nedali sa zaviazať.
A takto, z napoly vykúkajúcim holým zadkom som ladným krokom úplne prirodzene kráčal hore do operačnej sály. Po celom schodisku a chodbách boli ľudia, preto sa mi nie vždy podarilo byť otočený chrbtom k stene. Musel som fakt vyzerať ako pako. Ešte šťastie, že som si pribalil šľapky, lebo tie tri poschodia by som musel odskackať bosý po studených schodoch.
Hore ma už čakali nosítka na kolieskach a posledné, čo si pamätám bola reklama v rádiu na presne tú značku automobilu, ktorú som v tých časoch zastupoval.
Heslo použité v prvom a druhom rozprávaní Ak chceš športovať po 40tke tak športuj pravidelne alebo na to zabudni sa v tomto prípade nedá veľmi použiť. Jednak som ešte nemal 40 a v tých časoch som hral squash pravidelne a dosť výdatne. No používať rozum a mať rozvahu pri každej činnosti má zmysel. Jedine, že máte záľubu v prebúdzaní sa z narkózy. 🙂
Autor: Oliver
