Nepamätám, kedy som videl zádumčivého Hrivíka a ešte zádumčivejšieho Cehlárika usmiať sa v živote viackrát, ako som ich videl za dva dni. Nepamätám, kedy som videl 17-ročného chlapca na vrcholnom ľade hrať s takou suverénnou aroganciou ako som videl Juraja. Nepamätám, kedy ma niekto viac hokejovo prekvapil ako michalovský Regenda. Nepamätám, kedy si nejaký tréner dovolil zobrať na svetový ľad toľko borcov zo slovenskej ligy, ktorá sa, povedzme si úprimne, nechytá ani na fínsku, ani na švédsku, ani na českú, ani na KHL. Nepamätám trénera, ktorý by strávil 30 rokov v NHL a prvýkrát majstrovsky koučoval tím v boji o bronz. Nepamätám, kedy hral slovenský dvojkríž na vrcholnom podujatí tak bezchybne, nepokakano a dravo ako dnes. Nepamätám, kedy štyria „vyhodňare štreľeli“ všetky góly. Nepamätám, kedy sa i moja mama modlila, aby to všetko vyšlo.
Nepamätám. Ale toto všetko si chcem a budem pamätať nafurt. Lebo ako som nedávno písal, sú dni, pre ktoré sa oplatilo narodiť.
Chlapci, ďakujeme!
