Bol som na Bayern (Liga majstrov, vol. 4)

Hovorí sa, že vidieť raz je lepšie, ako stokrát počuť. Po Na Telo s Blahom nesúhlasím ani s jedným. Ale našťastie toto bude o inom, vítam kolektív pri štvrtom zážitku z kategórie nezabudnuteľných.

Je asi polovica septembra a brat mi volá, že počúvaj potrebujem 4. októbra s niečím pomôcť. Zapnem fejstajm a predo mnou 4 (slovom š t y r i, pozn.) vstupenky na Ligu majstrov. Kokos, už som ľakal, že dajaká manuálna robota, uf.

V práci zhovievavo riešim kanceláriu z domu, rozumej z pôdy nemeckej a pri pohľade na dni dovolenky si uvedomujem, že za študentských čias to bolo len skipnuté cviko. Taký je život a komu sa nepáči, nech ide do politiky, kde je absolventov a pracantov jak šafranu, ale za to ešte aj nič nerobia.

V sobotu 1. októbra sadám v BB do auta k dopravcovi, pričom vekovo nadštandardnejší spolucestujúci sa len udivene pýtajú, či idzem do roboty, prípadne dze v Nemecku robím. Pri slove výlet kus zmeraveli, ale aj tu platí vyššie spomenuté, že taký je život.

Teta dezolátka (pracovný názov z mojej dielne) ma síce uisťovala, že američaňja nás chcú znyčyť ale mi slamu nežerame alebo že oktoberfest zajtra nebudze bo ma padac (pršať, pozn.), ale ja som mal pred očami len futbalek a tiež fakt, že oktoberfest dnes končí, ale načo hovoriť niekomu, kto šicko zna.

Na Bayerne som už bol v rôznych skupinových zloženiach, ale že by išla aj mamka, takú ešte nehrali. Bratm a vatti nadšení z toho, že započujú hymnu, mamka v znamení prvého zážitku a s vedomím, že pozná aj iného Müllera. Pravda bola taká, že všetci sme sa tešili na spoločne strávený čas a posielané videá či hovorené zážitky, ktoré sme vedúcej zájazdu roky tlmočili v kadejakých stavoch, sa v utorok stanú reálne.

Šále cez seba, komplet bez seba sa preplneným metrom presúvame k aréne, kde cestou zdieľame osobný priestor menší než inteligenčná výbava Romany Tabak. Ako je vo svete zvykom, aj v tomto nanopriestore stretneme čehúňov. „Vždyť hrá Plzeň, tak to jdeme, ale tenhle je Sparťan, ten se nepočíta,“ humorne odľahčil jeden z Pepíkov. Tipujeme 4 až 5 k nule, hovoríme s Matejom, na čo sme dostali výsmech, že aspoň góla dáme… pamätaj ombre.

Pamätáte, ako som pred rokmi sadol do arény mojej futbalovej blaženosti tak suverénne, že ma po minúte odsadil pán s tvrdením, že som na zlom mieste? Dežavú v priamom prenose aj o tri roky neskôr, sa stane nóbože. Sedíme, praclík – pivo – leberkässe – kielbaska všetko v žemli, všetko fajne, objednávam druhé tajne. Básničky mi išli jak Avon dílerke krémy, teraz však dosť mimo témy.

Zostavy, hymna Ligy majstrov so slzičkou a úvodný výkop. Kým som stihol vysvetliť, čo znamená offside, Bayern vyhrával 3:0. Teda, proti papierovo i výkonnostne slabšej Viktorke sa nedalo čakať nič iné, ibažeby sa dalo (Peťo sa ešte furt budí z prehry s Tiraspoľom). Ale nie v utorok večer. Bayern vyhral s prehľadom 5:0, príbeh brankára Tvrdoňa dokázal, že futbal je najkrajšia hra na švece a reči smerákov sú šmece (tu mi Peťo odpúšťa vyššie uvedený podžub).

Milujem svoju rodinu. Milujem Bayern. Milujem še trepac hodzinu a pol po zápase domov. V tomto poradí by som poskladal zážitok, ktorý sa mohol udiať vďaka ochote dobrých ľudí.

Kupujem bukréty a posielam objatia, držte sa, kolektív.