V Katare pri bare, časť pätnásta

V Katare pri bare objednávam poslednú fľašu Don Papa a v kútiku srdca žialim nad tým, že borci ako Tadič či Musiala museli ísť domov. Keď sklenená padne, znova mi dôjde, že všetci raz pôjdeme. Asi by som mal menej piť…

Smutno mi aj z toho, ako siete bezuzdne dávajú dole koho chcú. „Vypínam, keď komentuje ten strašiak Bosák, čo to trepe deb-l Merčiak, Hlavena – gelovaný kktko, čo pije majog Zeman, Kocian môže radiť akurát tak babke na geriatrii…“ Nečudujem sa Valábikovi, že radšej zrušil fejs. Bo veru keď chceš aby ťa mali všetci radi, choď predávať zmrzlinu. Mohli by sme byť menej bohorovní a chápať, že na svet sa nedívajú iba naše oči. Eh.

Ten Messi je ale spektakulárny umelec. Cupká po ihrisku, dakedy sa pľantá 72 minút v ničote, urobí tri vkĺzačky za kariéru a aj tak celej planéte dokáže, že je tým najmenším futbalistom na svete, ktorý dokáže každého iného na ihrisku urobiť ešte menším. Pokiaľ čakáš, že argentínko vyskočí z obrazovky a dá to medzi nohy v obývačke aj tebe, tak radšej ostaň v strehu.  A je jedno, či je lepší Ronaldo alebo on. Dôležité je jedno. Že sú.

Divadlo ešte nekončí, duša ostáva hladná, ďalšia opona sa dvíha už dnes. Najsledovanejšou scénou ostáva futbal. Zostaň so mnou.

Dokatarovania, أصدقاء.