Skok sem, skok tam

Keď sa zima prehupne do svojej druhej polovice, ja už intenzívne očakávam jar. Kým druhí pri pohľade z okna a čísle štyridsať berú lyže, ja sa s radosťou vraciam do minuloročných štyridsať(?) plusových- augustových. Spomeniem na letnú švihadlovú výzvu, a aby som neskĺzla k pasivite a nepohybu, opäť beriem do rúk švihadlo.

Švihadlo pozná každý. Väčšina ho spája s hodinami telocviku a po opustení školských lavíc ho už málokto vezme do rúk. Skákanie je vraj druh cvičenia, ale mne sa viac páči, keď sa o skákaní hovorí ako o detskej hre. Keď som bola malá, mala som ich veľa. Nikto mi nevravel: „Zober švihadlo a choď si zacvičiť!“ Mne hovorili: „Hraj sa!“ Hrali sme sa vonku, preliezali, podliezali, preskakovali. Hodiny strávené počítaním, kto vydrží najdlhšie, kto to dá na jednej nohe, kto dozadu, či s prekríženými rukami (vajíčka).

Švihadlová letná výzva ma vrátila v čase. Po počiatočných nezdaroch a zaseknutiach si opäť rada zaskáčem. V pohodlí domova, na podložke alebo drevenej podlahe. Farebné švihadlo sa aj dnes niekoľko(sto)krát príjemne ozýva jemným pravidelným ťukaním. Keďže sa s ním stále rada hrám, pridám aj vajíčka a dvojskoky. Každý podvečer, pravidelne, zopár minút. Je to jednoduché. Je to zábavné. Je to aktívne strávený čas.

Keď som si prečítala, že skákanie prirovnávajú k behu, využívajú ho boxeri, atléti, hráči NBA a NFL, superhrdinovia (Superman, Wolverine) a tvarujú si ním krivky vraj aj modelky, namotivovalo ma to ešte viac.

Teším sa na čas, keď sa sneh roztopí, keď sa vzduch slnkom prehreje, keď sa okolie Tople opäť zaplní ľuďmi, ktorí sa prechádzajú, paličkujú, pôjdu si zabehať, obujú kolieskové korčule. A možno aj poniektorí pribalia do batôžka, kabelky, či kočíka švihadlo. Je naozaj štýlové. Celkom by ma potešilo vidieť tam jednotlivcov či skupinky, čo sa „švihadlovo“ hrajú.

P.S.: Doskákania priatelia.

Autor: Megy