Hromami bleskami vybombovanú sobotnú noc vymení ranný belas neba a ty vieš, že o piatej si nenecháš ujsť otváracie kolo 3. ligy medzi domácimi Partizánmi Bardejov a mladíkmi z TU Košice.
Vôňa pečenej klobásy, bývalí miestni futbalisti – už s primeraným plávacím kolom okolo pása /“Detva“, ani som ťa nespoznal/, tréneri /pán Tipul, pozdravujem/, náhodní korčuliari, bajkári i bájkari, babenky tesne po 13, čo si prišli pozrieť ako frčí čistokrvný testosterón. Nechýba nič. Ani úvodný hvizd.
Košičania sú futbalovejší, ich dlhé, poväčšinou vzduchom letiace pasy, sú tak nebezpečné, že domáci tréner Rasťo Kica je na nohách už v 11. minúte. Bardejovský futbal oslavoval nedávno storočnicu, a v ťažkej súčasnej dobe je futbal v historickom meste nad hladinou hlavne vďaka srdciarom, ako je on.
Slávia poskytuje slovami Arsena Wengera kvalitnejší futbalizmus, v 20. minúte po jej vyšperkovanom ťukese ide na 1:0. Hra obojstranne nepostráda hbitosť a dynamiku, na tretiu ligu paráda, Romana môže ľutovať. U Košičanov ma zaujme mladučká posila zo Senegalu s č. 15 a pravé krídlo s číslom 17.
Zápas končí remízou 1:1 a napätím ma upúta natoľko, že si určite pozriem aj nejaké z ďalších kôl.
Čo mi ale nedá – toľko pohlavných údov, ženských genitálií, debilov, idiotov, k*riev a „zbytok si radšej nepamätám“ zo strán hráčov, ultras, hlavnej tribúny, ale aj trénerov som nepočul od čias, keď som chodil na pivo do Garžoľa. Mať na futbale synka alebo dcéru, začnem radšej chodiť na huby.
Futbalu zdar, priatelia.
