Len tak, ako keby som Stýva stretla náhodou. Dáme pár slov a hodí mi rukavicu, aby som napísala blog s názvom „Ako som sa zamilovala do Yamala“. Vyjdem pár schodov vyššie a rozmýšľam, že ani nie zamilovala, skôr „Ako ma „očarievajú“ energie duší plápolajúce pre to, pre čo boli zrodené“.
Lebo to je na nich, na tých dušiach, hneď „vidno“, a to ja rozumiem futbalu asi tak ako… skrátka nerozumiem mu vôbec. Sadám za počítač a riadky sa píšu sami. Zrejme to bude moja prvotinoposlednina aneb Uvidíme, čo život ďalej prinesie. Je mi jasné, že je úplne jedno, či krvou koluje zmysel pre driblovanie (rozumej: futbal) alebo trilkovanie (rozumej: hudbu), alebo hoc aj pre „stružlikárstvo“, ak duša napĺňa svoje poslanie, energia sa šíri rádovou rýchlosťou a teší sa z toho celý svet. Komplet celý.
Medzitým rozmýšľam, čo by som tak ja-Yamalová vybalila v 17-tich, hm, veľmi sa vtedy (krátko po revolúcii) nedbalo na talenty, na gympli bol topkový ten, kto mal dobrú pamäť a samé jednotky (moje štyri dvojky už premiantné neboli). Bavila ma literatúra a súzvuk nôt, ale to bolo na gymnazistku „málo“. Vedela som aj krásne kaligraficky písať, lebo som mala kámošku výtvarníčku, a tá ma tomu priučila. O iných svojich nadaniach som vtedy pred zmenou milénia nechyrovala. Preto každému východziemu talentu obrovsky fandím.
Človek vie dookola sledovať tú drogu – toho Rómea z francúzskeho muzikálu z 2001 roku, toho Yamala z 2024 roku, toho Žiariaceho niekoho z XY roku… sú to povolené opiáty pre dušu, pre nás ľudí. Spájajú nás, hoc neviditeľnými energetickými nitkami, ale spájajú… lebo aj tak sme všetci „jedno“. Aj teraz televízor beží, fascinuje ma, s akým espritom Yamal prekľučkuje pomedzi protihráčov a dáva gól. Rozdáva svetu svoju mega-radosť, ultra-ľahkosť (bytia), giga-talent, sparta-disciplínu, akési fascination-fluidum…
Nech sa im, zrodeným pre svoje svet-poslanie, „mocno“ darí. Niet nad kvitnúcu dušu…
Autor: Jana
