Pondelok, pol ôsmej ráno. Už som mala byť dávno v práci a namiesto toho trčím v kolóne. Cestári sa pustili do opravy mosta a rušná ranná premávka uviazla v bočných uličkách. To sa nám ten deň pekne začína… Budem sa musieť pozrieť do mapy a naplánovať si inú trasu…
Určite sa to stalo aj vám. Ako som tak trčala v rannej kolóne kvôli prácam na ceste, uvedomila som si niekoľko zásadných životných právd:
Neznášame cestárov, ale chceme mať hotové cesty.
Neznášame vysedávanie u lekárov, ale chceme byť zdraví.
A často neznášame cvičenie a zdravú stravu, ale chceme byť fit.
Problém mnohých sezónnych cvičencov je v nesprávnom koncepte. Chcú rýchlo preletieť cestu a byť v cieli. Lenže v prípade zdravého životného štýlu neexistuje cieľ, iba cesta. Akonáhle si povieme, že „to stačí“, vraciame sa späť do východiskového bodu, a to dokonca oveľa rýchlejšie, než sme prišli do nášho „cieľa“.
Túžba byť fit, vyzerať dobre a vôbec, snaha udržať si dobré zdravie, nesmie nikdy skončiť. Iste, s pribúdajúcimi rokmi sa toho veľa zmení. Bez ohľadu na to, ako sa o telo staráme, skôr alebo neskôr už nebude tak vládať ako v mladosti. A podobne platí aj o strave: mládež má celkom iné požiadavky na stravu ako dospelí, a aj tam je rozdiel medzi stavebným robotníkom, bankovým úradníkom a tehotnou ženou, aby sme vymenovali len zopár.
Je to podobné ako s tými cestármi. Občas sme proste nútení ísť inou trasou ako sme boli zvyknutí. Ak sa v živote vyskytne prekážka (v prenesenom význame ako zranenie, potravinová alergia, iné zamestnanie alebo prírastok do rodiny), budeme si musieť nájsť inú cestu. No pokiaľ sme stále upriamení na jeden cieľ, obchádzka nevadí.
Na ďalší deň som šla do práce inou trasou. Objavila som nové čarovné zákutia. Cieľ bol rovnaký, cesta iná – a presne tak by to malo byť aj v živote.
