Denník lokdaunistu, časť šiesta: Drepy, drepy, drepy

Furt keď sa mi podarí spraviť sto drepov za deň tak raz za mesiac, spomeniem si na Jágrových tisíc. Čo dal za deň.

Drepy sú mega. Myslím tie obyčajné, bez záťaže, činiek, proste naturálna čistota. Prirodzený „core exercise“, práca s vlastným telom. Skvelé aj pre lenivcov, pokiaľ práve neurvali oba kruciálne ligamenty v kolenách. Zapnem telku a idem. Široko nohy, úzko nohy, hlboko dole, plytšie, podržím to dole, nepodržím, šag viete – jak sa ľúbi. Naboso. Po desať. Po dvadsať, podľa chute. Pri pravidelnosti si jasnačka telo zvykne a sto mu je zrazu málo. Respektíve si zapýta tie činky. K nim ale nespejem. Oveľa radšej skúsim drepy s výskokom. Stehná sú objemné svaly, pýtajú veľa krvi, veľa kyslíka, dá sa s nimi urobiť slušný erobik. A trvá to relatívne krátko, šak nejdem na Olympiu. Dobrý strečing akiste zmenší svalovičku, čo príde jak tá kedysi na gympli po aú Fabiánových kačakoch v telocvični. 

Drepy sú prirodzenosť. Drepy sú základ. Drepy sú pohoda. Dám si stofku aj dnes. Lebo aj tá radosť po nich stojí za to. 🙂