Poznáš ten pocit, keď sa niekomu úspešnému nezadarí a v tebe ukojená judašina šepne „tag mu treba“?
Vezmite si Cibulkovú. Borisa. Alebo nedávno Real Madrid, keď ho dostal na lopatu treťoligista. Alebo Arsenal? Guardiola? Či včera Liverpool?
Burnley ho zdolalo po heroickom výkone, so šťastím, pri minimálnom držaní lopty – ale o tom dnes palcovo nik nepíše. Treba sa zamerať na prehru giganta. Na jeho senzačne prvú prehru doma po 68 ligových zápasoch doma. Konečne nemusíme kukať na Kloppovu pozápasovú vycerenú belobu, to si radšej vychutnáme netradičnú „punch in the face“, eh? Veď sakra nejaká rovnováha v tom vesmíre len existuje a aj taká Jasmina, už keď vravia že dobre vyzerá, pozná ju celé Slovensko a určite mega zarába, nemože mať tých posr-ných darov od šťasteny tak nekresťansky veľa.
Prečo máme my ľudia tak často radi neúspech úspešných, zlyhania slávnych, potupu tých, o ktorých sa vie viac ako o nás? A dokonca to všetko neskrotíme kdesi vo vnútri ale vysmiato zatrolujeme fejsbuk?
George Orwell vraví, že vrcholový šport je metaforou vojny. Usiluje o symbolické zničenie protivníka a dobytie nejvyšších vrcholov. Nezušľachťuje, rozdeľuje a rozoštváva… Ak 80% planéty miluje radosť z telesnej aktivity, jej ozajstnú podstatu, chce mu dať za pravdu?
Keď budeme najbližšie vidieť Dominiku v kožuchu, Zidana so zvesenou hlavou alebo Guardiolu na kolenách, skúsme podumať, či ten náš život nie je prikrátky na to, aby sme nenávideli už dajak pridlho.
