Ja Judáš …

Zrýchľuje tep, ovláda srdce, omračuje masy, prináša bolesť, rozdáva radosť, kuje reťaz situácií, sťaby vypadnutých zo samého života. Šport, pri ktorom nevíťazí len mohutnosť ramien, ale i sila a rýchlosť myšlienky, hra, čo ohuruje generácie a zobúdza detskú oddanosť, ono večné lepidlo, adrenalínová droga…Ľadový hokej…

Aj takto vyzerali kedysi úvodníky z pera Judáša o slovenskom hokeji, o ktorom však prestal písať nečakane, rýchlo, spontánne a akoby náhodou vo chvíli, keď jeho až preexponovaný vzťah s ním doslova odišiel spolu s Paľom. Sila sentimentu, ale presne tak to cítil a tak to dnes i cíti. Ak ste na iné žánre ako schizofrenický žalm o hokeji pod Tatrou, spokojne si prepnite kanál, na STV sa snaží spievať Desmod.

Napriek Judášovej síce bezvýznamnej, no dlhoročnej aktívnej hokejovej činnosti, napriek časom, kedy chodil do Košíc na federál a pamätá si detailne a dodnes Vinca, Slaninu, Staša, Sviteka, či Libu, napriek návšteve Londýna, keď tam prvýkrát v histórii zavítalo otvorenie bojov v NHL v zostave aj s našimi hráčmi /Anaheim – Los Angleles, september 2007/, jeho apatia k hokeju na Slovensku a nezáujem oň rástli a prejavili sa napríklad aj v oblasti stávkovania. Permanentné vklady na výhru akéhokoľvek súpera Slovenska mu za jemuverné judášske groše a s diabolským škľabom v duši kvalitne a spoľahlivo nafukovali pomaly a isto bankové konto. Skúste si ten pocit, pokiaľ veríte tomu, čo tu sám onen Judáš píše. Nedokážete ho s ničím porovnať. Nerozprávali s ním bratia, čudovali sa kolegovia, priatelia zaslúžene odháňali cudzopasníka od spoločnej telky ďaleko o poschodie preč. Hej, Laco ho proti Rusom vychytal a oraboval o toľko ako zatiaľ nikto, brankárov slávny bodyček mu onehdy prišiel všetkým, len nie srandovným, každopádne je tu nové pokušenie. Prichádza Minsk. Sústo, na ktoré Judáš čaká. Čas vrátiť stratené.

Mená ako Ján Brejčák, Peter Čerešňák, Karol Sloboda, Juraj Valach, či Martin Marinčin Judášovi hovoria len o málo menej ako Marek Hrivík, Martin Réway, Dávid Skokan, Andrej Šťastný, Marek Viedenský, Tomáš Marcinko alebo Radoslav Tybor. Dvoch z menovaných dokonca videl i dvakrát hrať, to ale jeho v chromozómy geneticky vštepenú zradu nezaujíma. Schizofrénia síce skúša dobro a možno i chce držať palce chlapcom, jej druh a egoista v jednom ale nepozná kompromis. Katom má byť Česko.

Judáš necenzuruje myšlienky, nečaká odozvy, IBA provokuje. A iba JE. Slovensko plné nadšenia a očakávania výkonu novej, mladej generácie na svetovom fóre je mu prázdnym, bezobsažným ničím. Cynika. Matéria. Chlad. A čaká pád. Ten slovenský a do nižšej kategórie svetovej hokejovej elity. Pri kurze 25.

Ozvem sa zas…Keď príde môj čas… Ja Judáš…