Sledujte nás

Hokej

„Nie je ľahké začínať odznova,…

… hlavne ak nevieš, ktorou cestou sa vydať,“ takto spomína na svoje nové začiatky v živote i športe Stanislav Biath (*3.11.1979), Bardejovčan, ktorý by o tých spomínaných začiatkoch vedel rozprávať svoje.

Začneme teda tým prvým začiatkom. Ako malý chlapec sa venoval všetkému, čo len trochu zaváňalo športom. Po otcovi, známom bardejovskom futbalistovi, zdedil talent, ktorý sa snažil využiť bez toho, aby si to vôbec uvedomoval. Bral to ako samozrejmosť. Mal na to, aby sa presadil, a tak nie div, že ako žiak športovej triedy hral volejbal, basketbal, plával, no najmä „chodil“. Rýchlo chodil. Zameral sa na rýchlu chôdzu a tá mu už ako žiakovi priniesla víťazstvo na majstrovstvách Slovenska. Očakávalo sa od neho, že pôjde ďalej. Aj šiel. Ako junior pokračoval ďalej v atletike, kde súťažil najmä v behu, a opäť to boli kolektívne športy, v ktorých reprezentoval strednú školu.

No prišlo obdobie, do ktorého sa šport akosi nevmestil, jednoducho nebol preň v Stanovom živote priestor. Kiežby bol…. Možno by sa bol vyhol niektorým životným chybám a omylom. Ale každý z nás je omylný, všetci robíme chyby. Sami si za ne platíme životné „účty“ a neraz je to privysoká cena, ktorú musíme uhradiť. A zvyčajne preplácame.

Aj Stano musel za svoju chybu zaplatiť. 24. december 2002 bol dňom, kedy mu nezačínali najkrajšie sviatky roka, ale deň, kedy začínal jeden z jeho najťažších životných „bežeckých pretekov“, boj o vlastný život. Tento súboj s osudom vyhral, no trvalo dlhých päť rokov, kým mladý chalan, ktorý sa vo veku 23 rokov ocitne na invalidnom vozíku, dokáže odznova žiť.

Druhý začiatok. Ten športový prišiel vtedy, keď začal naplno rehabilitovať a pod vedením svojho trénera Paľa Varcholu sa rozhodol vyskúšať šťastie aj súťažne. Nastúpil na svoj jediný silový pretek v tlaku na lavičke, no príliš veľa železného materiálu v chrbtici mu dalo stopku. Definitívnu stopku pre tento druh športu. A tak sa Stano hľadal ďalej a spolu s Danom Kukľom (slovenským paralympionikom) vyskúšal atletické disciplíny ako oštep, vrh guľou, no k tomu nemal nikdy blízky vzťah. A ten sa nevytvoril ani rokmi, ani životnou zmenou. Znova prišlo obdobie „ticha“.

Stanislav vpravo

Tretí začiatok bol dosť dlhý. Keď ho asi pred tromi rokmi na ulici náhodne oslovila mama Martina Joppu (ten vinou bezohľadného vodiča prišiel o obe nohy), či by nechcel skúsiť s Martinom hrať sledge hokej (hokej na sánkach), neodpovedal. Nechcel. Stále si žil v tom svojom období „ticha“. Osud s ním však mal iné úmysly a nedal mu pokoj. Náhoda č. 2 v podobe ďalšieho stretnutia s Martinovou mamou ho nakopla a rozhodol sa skúsiť so sledge hokejom. A nielen to. Stretnutie s Martinom mu vytvorilo ďalšie príležitosti pre šport. Martin Joppa dostal v televíznej relácii Srdce pre deti štyri handbiky a tie veľmi rýchlo rozdal. Keď sa spoznal so Stanom, pochopil, že práve on je jedným z tých, ktorí to nevzdali, že má blízko k viacerým športom a toto by bolo niečo preňho. Vďaka občianskemu združeniu Parasport24 mal do dvoch týždňov Stano svoj handbike a mohol vyrážať na všetky možné i nemožné cyklistické trasy, ktoré by mal neraz problém zvládnuť človek na klasickom bicykli. Stano chcel, lebo musel; musel, lebo chcel. Musel to zvládnuť. Aj vďaka tomu ho 1. júna spolu s ďalšími prívržencami tohto športu čaká päťdňová náročná cesta po Slovensku. Zatiaľ brázdi cesty rekreačným handbikom, no verí, že raz to bude závodný, ktorý mu otvorí nové možnosti a nové výzvy.

V čase, keď sa zasväcoval do tajov handbiku, začínal aj na sánkach na ľade. Písal sa september 2013 a on sa rozhodol predsa len vyskúšať sladge hokej. Po troch stretnutiach v Dolnom Kubíne, kde majú chalani raz mesačne štvordňové sústredenia s dvojfázovým tréningom, už obliekal národný dres a nastupoval na svoj prvý zápas proti Rakúsku. Ako člen slovenskej reprezentácie chce veriť, že tento, na Slovensku málo známy šport, zaznamená čochvíľa svoj vzostup a nájde si svojich priaznivcov (www.sladgehokej.sk) .

Ani to však ešte nie je všetko. Stano si našiel ešte jeden šport, ktorý ho napĺňa. Tým športom je tenis. Ak si niekto myslí, že tenis môžu zvládnuť len zdravé nohy, tak je načase vyviesť ho z omylu. Určite to nie je ľahké, ale opäť, ak sa chce a musí, tak to ide. Tento kráľovský šport je však aj finančne kráľovský a hrať ho na klasickom invalidnom vozíku je ťažké. Keďže tenisu sa Stano venuje už dlhšiu dobu,  konečne sa dočkal. Už koncom mája by si mal v Bratislave vyzdvihnúť špeciálny vozík na tenis. Takže opäť to bude o niečo ľahšie.

Ľahšie to je už aj doma, keďže v januári 2013 zásluhou svojho maséra Kamila Kačmára, ktorý napísal o jeho životnom príbehu, získal od nadácie Orange, portálu www.dakujeme.sme.sk a štedrým darcom rehabilitačnú pomôcku parapodium, ktorá mu umožnila postaviť sa na vlastné nohy.

Zdá sa, že Stano Biath naplno využíva každú minútu dňa a dokáže často oveľa viac ako ten, kto má pred ním „náskok“ dvoch zdravých nôh. Stano však sebe aj ostatným dokázal, že ich až tak nepotrebuje, ak chce plnohodnotne prežiť svoj život. Určite by to bez vozíka bolo jednoduchšie, ale človek nemôže mať všetko. To, čím sa vo vnútri občas umára, dá na plátno, keďže nádherne maľuje, a život je zasa o niečo krajší.

Stanovi držíme palce, nech mu vyjdú všetky jeho plány a nech zdoláva v živote už len tie športové prekážky. Tých životných už bolo dosť.

3 komentáre

3 Comments

  1. marky

    6. mája 2014 at 9:07

    …silny pribeh, skvelo napisane :-). Drzim palce a zelam Stanovi vela sil aj odvahy do dalsich dni !!! Marky

  2. Janette

    9. mája 2014 at 7:24

    Marek, taketo slova brosport vzdy potesia…. som rada, ze tento pribeh je prave na stranke brosportakov… tvoje slova odovzdam Stanovi…. verim, ze o nom budeme este pocut a ze budeme moct onedlho priniest nove info z jeho najblizsej cesty po Slovensku 🙂

  3. Milan

    24. septembra 2021 at 12:16

    A okrem toho je to riadny kok, mal som tu česť.

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Hokej