Táto pamätná veta zľudovela po tom, čo František Venclovský ako prvý Čech (vtedy Čechoslovák) preplával kanál La Manche. V 50-tych rokoch minulého storočia patril k špičke československých boxerov. Po ťažkom úraze chrbtice sa však s týmto športom musel rozlúčiť.
S Františkom sa všeobecne život akosi nemaznal. Život mu uštedroval tvrdšie rany, ako tie, ktoré prišli neskôr v ringu. Z ôsmich súrodencov zostali len dvaja. Otec mu zomrel, keď mal 13 rokov a mama v dôsledku šedého zákalu prišla o zrak. Príliš veľa bolesti v živote jedného človeka. Aj preto hľadal útočisko v športe. Najlepší bol napokon v ringu.
Darilo sa mu, pripravoval sa na olympijské hry 1960. Avšak v roku 1957 spadol pri obyčajnom gymnastickom tréningu medzi žinenky a vážne si poranil krčnú chrbticu.
Keď si od lekárov vypočul ten najhorší verdikt, a síce, že nikdy nebude chodiť, rozhodol sa znovu zabojovať. Veď ako 25-ročný životaschopný chalan nemohol všetko len tak vzdať. Už nemyslel na olympijskú medailu, bojoval už len o svoje zdravie.
Súčasťou rehabilitácie bol aj bazén a ten si František zamiloval rovnako intenzívne ako kedysi ring. Začal sa venovať otužovaniu a diaľkovému plávaniu a to prinášalo výsledky. Nielenže sa dostal z najhoršieho, ale od roku 1964 žiadal československé úrady o povolenie preplávať La Manche. Tvrdý socializmus zrejme nevedel na prvý pokus spracovať takúto žiadosť, a tak sa k prvému pokusu dostal až v roku 1970. Vyplával 6. septembra 1970 z Francúzska, ale pre nepriazeň počasia, nevoľnosť a vyčerpanie pokus nedokončil. Už o rok neskôr, 30. júla 1971 bol však úspešný.
15 hodín a 26 minút, tak dlho trvala jeho cesta za nesmrteľnosťou v chladných vodách kanálu La Manche. Tak dlho vydržal, aby po tom, čo prekonal zhruba 40-kilometrovú trasu, vystúpil konečne na anglický breh a s úsmevom na tvári povedal onú pamätnú vetu „Já su tak šťastné…!“
Ako je teda možné, že smrť si ho nenašla v rozbúrených vodách oceánu, ale v jeho milovanej a pokojne moravskej rieke Bečva, ktorú poznal ako vlastnú dlaň?
Čo sa vtedy stalo, sa dočítate v pokračovaní životného príbehu Františka Venclovského.
