Ako tak rozmýšľam, som dieťa rodičov, ktorí majú sklony k extrémnym športom.
Mama v mladosti chcela skákať padákom, ale nepodarilo sa jej získať súhlas rodičov a bez neho to vtedy nešlo. A potom to vyšumelo do stratena. A oca zas odmalička zaujímali lietadlá. A tak nejako sa stalo, že z detského koníčka sa vykľula veľká vášeň k športovému letectvu. Prinášam vám dnes jeho príbeh:
„Ako šiestak na základnej škole som začal chodiť do letecko – modelárskeho krúžku. Keďže pochádzam zo Sabinova, chodievali sme s modelmi lietať na neďaleké letisko v Ražňanoch. Hangár býval otvorený, takže sme ako správni zvedaví chalani chodili nakukovať a obzerať lietadlá. Keďže ma to veľmi zaujímalo a lákalo, začal som tam chodievať aj cez víkendy. Pomáhal som vytláčať lietadlá z hangáru a tak podobne. V tom čase to bol Aeroklub Ražňany (pod hlavičkou „zväzarmu“), dnes to nesie názov Aeroklub Sabinov- letisko Ražňany.
V tej dobe sa mohlo začať lietať od veku 15 rokov a tak som si podal prihlášku. Začal som sa pripravovať a lietať som začal krátko po 16.narodeninách. V totalitnom režime som musel prejsť previerkami, či môj záujem o lietanie nepramení v túžbe jedného dňa s lietadlom uletieť za hranice. Skúmali moju rodinnú anamnézu, rodokmeň, kontakty so zahraničím.
Keď som tým všetkým úspešne prešiel, mohol som začať s leteckým výcvikom na bezmotorové lietadlo, či inak povedané na vetroň. Výcvik zahrňoval 100 štartov od zoznamovacieho letu po pilotné skúšky. Učil som sa hlavne štartovať, pristávať a riešiť mimoriadne situácie. Úkony pred štartom, odpájanie sa od navijaku, pristávanie. Samozrejme zákruty, vyvažovanie stroja, udržiavanie rýchlosti, dodržiavanie náklonu. Predpisy, zásady atď. V pokročilejšom štádiu prišli na rad ostré zákruty, ostrý pád, mierny pád. Uviesť lietadlo do vývrtky a vybrať ju. To už boli také začiatočnícke akrobatické prvky.
A potom prišiel krajský inšpektor, urobil so mnou pozemnú prípravu, povedal mi, čo sa odo mňa očakáva v rámci preskúšania na prvý samostatný let. Srdce mi silno búchalo.
Najviac som sa tešil na to, že budem môcť lietať sám, smerovať vetroň tam, kam ja budem chcieť, nie podľa pokynov inštruktora.
Pri samostatnom lietaní potom so mnou každý ôsmy štart lietal ešte inštruktor a kontroloval, či dodržiavam všetko to, čo som sa v rámci výcviku naučil a či to robím správne.
Najprv sme štartovali len pomocou navijaku, neskôr sa na štart začali používať aerovleky, čo znamená, že ťa hore vytiahne športové jednomotorové lietadlo. Navijak vytiahne vetroň len asi 300 metrov nad terén, kým aerovlek až 1000 metrov. Hlavne pri akrobatických prvkoch je dôležité byť čo najvyššie, teda byť vytiahnutý aerovlekom.
A potom prišli pilotné skúšky. Dvakrát navijakový štart, jeden aerovlek. Kopec teórie, ktorá zahrňovala konštrukciu lietadla, meteorológiu, aerodynamiku, navigáciu, techniku letu…
Volali ma RAŽŇANSKÝ RÝCHLOVÝKRM
Pretože bežne celá táto 100 štartová príprava od zoznamovacieho letu po pilotné skúšky trvala približne rok, no ja som to stihol za jeden mesiac. (Pri navijakovom štarte trval let približne 4-5 minút).
Od 16-19 rokov som lietal veľmi aktívne. Potom nasledovala prestávka, oženil som sa a hneď potom na 2 roky narukoval na vojnu. Po vojne som sa na letisko nevrátil, lebo mama (moja mama, teda ockova manželka, pozn. autora) sa o mňa sa bála. Tak som len pasívne slintal nad každým lietadlom, čo nado mnou preletelo. V tom čase kamarát Zdeno zakladal v Bardejove Klub športového vodáctva a potápania a tak som sa tam prihlásil. Keď som to mame oznámil, spozornela, „zdrevenela“ a povedala mi, že sa mám teda radšej vrátiť k lietaniu.
Tak som sa vrátil, ibaže po tej niekoľkoročnej pauze mi prepadol pilotný preukaz a tak som musel absolvovať skrátený elementárny výcvik, znova lety ako v autoškole a znova skúšky.
Potom som pokračoval v tzv. pokračovacom výcviku, ktorý už bol náročnejší. Zahŕňal:
- pristátie do obmedzeného priestoru
- prevýšenie 1000 metrov, čo znamená chytiť teplý stúpavý prúd (termiku) a dostať sa o 1000 metrov vyššie ako ma vytiahol navijak alebo aerovlek. Meria sa to pomocou tzv.barografu
- 5 hodinový let (od vypnutia sa z aerovleku po pristátie)
- prelet 100km vzdušnou čiarou s inštruktrom, nebol to let cieľový, ale návratový, teda som vzlietal aj pristál na domovskom letisku
- samostatný prelet 50 km, ten môj bol sponad kopca Lysá Stráž do Spišskej novej Vsi
Termickým letom a svahovým lietaním (lietanie na náveternej strane svahu) som získal výkonnostnú triedu Strieborné C.
Keďže som sa priženil do Zborova, okr. Bardejov, už som do Ražňan nechodieval tak často ako za slobodna, keď som býval v Sabinove, čo je asi 2km od miesta činu. Takže pokračovací výcvik trval troška dlhšie. Bohužiaľ, dva týždne po dosiahnutí kvalifikácie som s blaníkom havaroval…..
Bol koniec augusta 1989, silnejší vietor, lietali sme vtedy svah. Chytil ma kŕč v chodidle a nech som robil hocičo, nechcel povoliť a tak som vysielačkou hlásil, že idem na pristátie. Dostal som inštrukcie k zvýšenej opatrnosti kvôli silnému vetru a že mám prispôsobiť rozpočet na pristátie. Keďže som letel po vetre, musel som letisko obletieť, aby som mohol pristáť proti vetru. Pri predposlednej zatáčke som bol asi 100metrov za hranou letiska a výškovo na úrovni runway. Nasledovala posledná zatáčka a ja som už na letisko nedoletel pre silný vietor, zhadzovalo ma to a ľavým krídlom som chytil krík, následkom čoho som okolo neho urobil vo vzduchu hodiny a vymrštilo ma asi 15 metrov do výšky. Nosom vetroňa som sa zapichol do zeme a prevrátil sa na chrbát.
Našťastie sa mi nič nestalo. Blaník mal porušenie uloženia krídel, zlomený hlavný nosník, pokrivené plechy. Šiel do opravy a údajne lieta dodnes. Zato ja už bohužiaľ nelietam. Dostal som po vyšetrovaní nehody doživotný zákaz lietania. Celkovo som nalietal asi 250 letových hodín. Po revolúcii som bol rehabilitovaný a mohol som pokračovať avšak už len na vlastné náklady. Čo bolo samozrejme finančne nemožné, keďže 3 aerovlekové štarty by stáli celý môj mesačný plat.“
Hotová odysea. Keď som sa tatka opýtala na pocity, ktoré mu tento šport prinášal, jeho odpoveď bola: „Letela si vo vetroni? Tak vieš aké to bolo….“
Áno, letela. Bohužiaľ iba raz. Aj keď som na letisku v Ražňanoch strávila kus detstva, ako malinké dievčatko, ktorému dovolili zo zeme sa s tatkom rozprávať cez vysielačku a aj keď som vo vetroni sedela tisíckrát, „hore“ som bola iba raz a to až keď som mala 18. A bol to fakt zážitok. Tam hore bol božský kľud, nádherný výhľad a príjemne ťaživé ticho, ktoré pôsobilo nádherne relaxačne. Až do chvíle, kým so mnou ujo pilot neurobil looping (akrobatický obrat lietadlom),čo mi okrem zdeformovanej tváre prinieslo peckový adrenalín.
Z ocovho rozprávania je cítiť zápal a nadšenie pre vec ešte aj dnes. Hovoril mi o tom tak prirodzene a tak, ako by sa toto všetko stalo včera. Usúdila som, že bezmotorové lietanie je fakt hotová veda a chce to riadny kus odvahy. Pretože len kĺzaš, odhaduješ, fakt žiadna sranda. V motorovom lietadle sa v prípade potreby spoľahneš na motor, ale vo vetroni nemáš na čo. Je fakt veľmi jednoduché prísť ku kolízii, aj preto sa nečudujem, že sa mu podarilo pristáť aj na bruchu, či chvostom v nepokosenej pšenici.
Všetkých doma nás to tak trocha šľahlo. Aj keď sme len pasívnymi fanúšikmi letectva. Radi si občas zájdeme na letisko do Ražňan, ktoré ma vráti do detských čias. A keď niečo nad nami letí, bijeme sa o ďalekohľad. A doma vo verande na stene nám na pamiatku tatkovho nenaplneného hobby visí vrtuľa z lietadla Zlín 226 trener, ktorú dúfam, že zdedím ja.
Slovo na záver.
Keď som sa opýtala, či by sa k lietaniu vrátil, keby mal možnosť, jeho odpoveď bola:
„Keby som vyhral eurojackpot, tak zajtra mám v Ražňanoch éroplán….“
Autori: Eva Lackaňová, Jozef Lackaň
