Sledujte nás

Ifkine fejtóny

Ďakujem, pani profesorka!

Vážená pani profesorka, nemala som príležitosť poďakovať sa. Dali ste mi viac, ako len povinné hodiny telesnej výchovy.

Telesná výchova - basketbal

Na strednej škole moju cestu skrížili takmer dva tucty vyučujúcich. No zo všetkých najviac spomínam na moju telocvikárku, pani Idu Sabolovú.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpila na gymnázium, pani profesorka Sabolová bola pojem. Vyučovala geografiu a telesnú výchovu ešte za čias mojej mamky. Neskôr bola triedna môjmu bratrancovi. Už rozhodne nebola najmladšia, no aj tak ma fascinovala jej kondička. A najmä precíznosť, s akou nám vysvetľovala techniku každého pohybu, či šlo o gymnastiku, atletitu alebo loptové hry.

Prúser bol, že som proste športové poleno. Dávala som pozor, veď mnohé teoretické veci si pamätám dodnes, ale… prax mi nešla. Loptové hry? Jediné, čo som naozaj ovládala, bolo tzv. spodné podanie na volejbale. Pani profesorka ma varovala, že mi pri hodnotení bude musieť dať horšiu známku, lebo sme mali vedieť to vrchné podanie, ale… tamto som nevedela ani náhodou. Raz, keď sme hrali volejbal so spolužiačkami, som náš tím na začiatku druhého setu priviedla do vedenia 15:0 vďaka môjmu bezchybnému spodnému podaniu. Myslím, že to bolo jediný raz, kedy ma pani profesorka naozaj pochválila.

Inak nebolo čo chváliť. Driblovanie s loptou či nezmyselné odbíjanie o stenu som trénovala ešte aj po vyučovaní, ale… nie, nešlo to. Atletika? Jemine, ja naozaj nedokážem skoordinovať pohyby, aby som správne hodila guľu… Beh? Hm, bola som po úraze, kondička v ťahu. Gymnastika? Po dvoch týždňoch trápenia som si šla vybaviť papiere. Nie žeby som nechcela cvičiť. Snažila som sa, ale mám kinetózu, ľahko sa mi zatočí hlava. Usúdila som, že jesť kinedryl po každej telesnej nie je práve najlepší nápad. 

Aj tak mi nakoniec dala dvojku, potom aj jedničku, aby mi neskazila priemer. Výkon tomu nezodpovedal. Nikdy. A mrzelo ma to! Neustále narážanie na mantinely vlastnej neschopnosti vo mne zažalo túžbu dokázať, že na to mám. Musím byť vo forme. Kvôli nej.

Keď som sa v 26 rokoch dopracovala k svojej životnej forme a obzerala som sa v zrkadle, povedala som si, že až stretnem pani profesorku, tá sa určite poteší. Verila som, že na seba čoskoro narazíme, bývala na vedľajšej ulici, doslova sto metrov odo mňa. Stretávali sme sa často, keď sa prechádzala s vnúčatami. 

Namiesto toho som dostala správu o jej smrti. 

O takmer desať rokov neskôr, po dvoch deťoch a s ďalšími kilami navyše na ňu stále myslím. Skoro vždy, keď idem cvičiť. A najmä, keď príde na loptové hry s mojimi deťmi. V hlave mi znejú jej pokyny. Ako vystrieť ruky, z ktorej strany sa postaviť, dva kroky a výstrel na kôš alebo prihrávka spoluhráčovi… Presne si vybavujem jej hlas. Zvláštne, hlas triednej profesorky mi zaniká v spomienkach…

Nikdy zo mňa nebude preborníčka v basketbale a na maratón sa tiež nezberám, ani plávanie mi nejde. Výdrž v zhybe by som však dala lepšie ako vtedy, v počte brušákov za minútu som na dvojnásobku môjho stredoškolského rekordu. Joj, a ešte niečo. Pamätáte, ako som sa zúfalo snažila urobiť stojku? Patrila som medzi tých „lúzrov,“ čo k nej potrebovali dopomoc. Už ju viem…

Vážená pani profesorka, nemala som príležitosť poďakovať sa. Dali ste mi viac, ako len povinné hodiny telesnej výchovy. To najdôležitejšie, čo môže učiteľ dať, je túžba pokračovať v danom odbore aj po skončení štúdia. Vyhecovali ste ma a ja pokračujem. A hoci tu už nieste, verím, že ste na mňa hrdá.

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Ifkine fejtóny