Sobota, šesť hodín ráno. Konečne jeden deň v týždni, kedy nemám nastavený budík. Môžem si spinkať, koľko chcem. Teda… nemôžem. Zobudila som sa. A čo je absurdné, som vyspatá a už oči nezažmúrim, ani keby som ich prosila. Hm. To by sa mi v detstve nemohlo stať!
Delenie na ranné vtáčatá a nočné sovy pozná snáď každý človek. A samozrejme, mnohí sa radia k tej druhej skupine a mrzko nadávajú tým, čo vymysleli vstávanie do práce, do školy…
Tak som si na tento problém posvietila a zistila som nasledovné.
Mám silné podozrenie, že po tisícročia boli naši predkovia prakticky výlučne len ranné vtáčatá. Dôvod? No, predstavte si jaskynného človeka. Kedy pôjde číhať na zver? Samozrejme, hneď na svitaní, pretože práve vtedy chodia zvieratá k napájadlám… nebude ich predsa naháňať za najväčšej horúčavy! Navyše, podvečer vylezú nočné dravce a to by nedopadlo dobre…
Neskôr si človek stavia domčeky a chová zvieratá… a opäť musí vstávať. Totiž, veľmi dlho bol priestor medzi ľuďmi a zvieratami oddelený len tenkou stenou (niektoré praveké kultúry ho nedelili vôbec!) a keď vám o šiestej ráno začne bučať krava, že ju tlačí vemeno plné mlieka a do toho sa ozve kohútik a poltucet sliepok… tak áno, dvihnete zadok a pôjdete obriadiť statok, každý gazda musel.
Domnievam sa, že príbeh „nočných sov“ začal s vynálezom elektriky a zmenou životného štýlu. Totiž, bez umelého osvetlenia… no čo budete večer robiť? Jednak, gazda bol na nohách od šiestej, 365 dní v roku, takže samozrejme, že bol o ôsmej večer zrelý padnúť fasádou napred do postele… a jednak… čo potme? Zase len pribudne ďalší hladný krk, ak mi rozumiete 😊
Keď sa v továrňach začalo pracovať na zmeny a časť robotníkov musela byť hore neskoro popoludní, či dokonca v noci, bolo po ranných vtáčatách. Samozrejme, väčšina ľudí musela aj naďalej vstávať skoro, ale…
…ale moderná doba rannému vstávaniu vôbec nepraje. Najmä, keď vaša obľúbená komerčná televízia vysiela super film a s reklamami ho rozseká tak, že končí až o polnoci. To sa potom naozaj ťažko dvíha z postele o šiestej ráno!
Totiž, prúser je v tom, že ľudské telo nevie, koľko je hodín. Čím som staršia, tým som viac presvedčená, že každý zdravý dospelý človek sa dá „nastaviť“ tak, aby vstával každý deň približne v rovnakú hodinu. Telo ti vždy hlási, že potrebuje svojich 6-8 hodín spánku (tu sa bavíme o dospelých, samozrejme!), a len čo ich odkrúti, je pripravené opäť fungovať.
Kľúčom je pravidelnosť. Keď si telo „zvykne“ vstávať o šiestej, prispôsobí tomu aj vylučovanie hormónov, ktoré nás udržujú bdelých (a veselých). Ak svoj režim nedodržíte a cez víkend drichmete do poludnia, hormóny sa „zbláznia“ a jednak si vôbec neoddýchnete a ešte aj budete celý víkend ako zadrichmané strašidlo a… v pondelok to bude opäť kríž.
Jasné… sú povolania, ktoré nemajú na výber. Zdravotné sestry na lôžkových oddeleniach v nemocniciach. Denná, nočná, voľno. A dookola. Alebo pracovníci v rôznych závodoch. Týždeň ranná, týždeň poobedná (nebodaj ešte týždeň nočná…) a dookola. Vôbec im nezávidím. Pravidelný spánok je dôležitý. A veľmi podceňovaný. Je potrebný na udržanie dobrého zdravia, na správne fungovanie metabolizmu – a teda aj pri chudnutí, či snahe udržať sa fit.
Nedávno som však čítala jednu teóriu, podľa ktorej existuje skupina ľudí, ktorí sú a priori nočné sovy. Pubertiaci. A nie, viem, čo si myslíte, nie je to kvôli tomu, že po víkendoch flámujú. Ja som v puberte sedávala doma, čítala knihy a písala príbehy, no keď bol čas spať… joj, unavená som bola, aj som zaliezla do postele o desiatej… ale kým som zaspala, bolo neraz po polnoci. A ráno… ako po fláme.
Tak som si dnes ráno povedala, že mám vlastne šťastie: moje telo funguje. A teraz, kým moji „spánkovo nedisciplinovaní“ príbuzní ešte spia, mám aspoň čas na seba a na BROsport.
Ale… budem úprimná… nikdy, naozaj nikdy som si nemyslela, že zo mňa bude ranné vtáča. Stalo sa.
